Petra Gordíková
Zámok plný lásky a kvetov
Zažili ste? Zaspomínajte. Nezažili ste? Inšpirujte sa.
Takýmalýworkoholik. Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť, História, Zo zákulisia, Drobničky a neškodné hlúposti, Fotografie, Pozvánky, Expozícia, Podujatia, SNM a iné múzea, Pamätáte sa?, Súkromné, Nezaradené
Medzi obyvateľmi Bojníc sa už dlhé roky rozpráva o tajnej chodbe, ktorá by mala viesť zo studne uprostred jaskyne pod Bojnickým zámkom. Dlhá by mala byť niekoľko kilometrov, viesť by mala až do Piaristického kláštora v Prievidzi a mala by byť dostatočne široká na to, aby bolo cez ňu možné prejsť v koči. Určite ste už o tejto tajomnej chodbe opradenej legendami počuli. Čo je na tomto príbehu pravdy?
Keď sa povie Ján František Pálfi, väčšinou sa jedným dychom pripája aj spojenie Bojnický zámok. Tento rok ubehne sto rokov od jeho úmrtia. Preto sa patrí aspoň trochu si pripomenúť jeho život a to, čo nám zanechal.
Valentín je asi jeden z najkontroverznejších sviatkov v celom roku. Jedni ho zbožňujú, túžobne naň vyčkávajú snáď už od Vianoc a tajne pripravujú rôzne prekvapenia. Druhí sa tohto „sviatku stránia, opovrhujú nim a ani by ich nenapadlo, aby niečo takéto verejne oslavovali. Je úplne jedno, aký máme k tomuto pseudosviatku vzťah. Každopádne sa za pomerne komerčne úspešným sviatkom ukrýva zaujímavá história.
Lektor, sprievodca, princezná v nádherných šatách, seriózny mladý muž v rovnošate,... Áno, aj toto sú označenia pre ľudí, ktorí ročne Bojnickým zámkom prevedú takmer 200 000 návštevníkov. Lektori (osobne uprednostňujem toto pomenovanie) sú tí, s ktorými sa počas prehliadok zámku stretávate najčastejšie. Ich práca je nesmierne dôležitá a zodpovedná. Chvíľami je náročná, chvíľami príjemná. Skrýva sa za ňou mnoho driny, veľa strán lektorských textov, nespočetné množstvo prejdených schodov a dlhé hodiny rozprávania. Lektori majú na zámku v Bojniciach dlhoročnú tradíciu. Sú medzi nimi i takí, ktorí tu doslova vyrástli. Väčšinu lektorskej osádky tvorí takzvané zdravé jadro, ktoré sa nám podarilo vybudovať za posledné roky. Ale aj lektori majú svoj osobný život, túžia po kariére, cestovaní či rodine. A aj z týchto dôvodov nám priebežne odchádzajú a my za nich hľadáme náhradu.
Svadby odjakživa patrili k najvýznamnejším udalostiam spoločenského života. Už v čase dávnej minulosti, keď sa manželstvá uzatvárali z politických dôvodov na podporu spojenectva medzi jednotlivými rodmi a krajinami, bolo žiadúce, aby nevesta žiarila v záplave drahých látok, drahokamov a šperkov. Týmto spôsobom nevesta dokazovala bohatstvo svojej krajiny, jej dôležitosť a prestíž.
Bojnický zámok patrí medzi najromantickejšie miesta na Slovensku. Možno aj preto si mnoho zamilovaných praje uzatvoriť manželstvo práve tu. Ako to celé prebieha a čo je potrebné urobiť ešte pred sobášom? Ak sa chcete dozvedieť viac, čítajte ďalej...
Skončil sa ďalší rok. Pre mňa tak trochu výnimočný. Bol to môj prvý rok vo funkcií vedúcej oddelenia marketingu a služieb Slovenského národného múzea - Múzea Bojnice.
Najväčšou sálou Bojnického zámku je bezpochyby Huňadyho sála. Návštevníci ju majú príležitosť vidieť predovšetkým počas špeciálnych animovaných podujatí. Väčšina z nich totiž vrcholí práve v tejto veľkolepej sále. Huňadyho sálu si môžu prezrieť aj poslucháči rozličných koncertov či hostia svadobných hostín. Huňadyho sála je pre mnohých niečo utajené a nepoznané. Možno aj preto som sa rozhodla venovať pár slov a fotografii aj tejto téme. A pre tých, ktorí už Huňadyho sálu poznajú, pripájam niečo o mramorovom schodisku a o stĺpovej sieni.
Bojnický zámok stojí na mohutnej travertínovej kope nad mestom. Táto travertínová kopa je pozostatkom zmineralizovaných zvyškov bývalého výdatného termálneho prameňa. Termálne žriedlo nachádzajúce pod miestom, kde v súčasnosti stojí zámok, chŕlilo obrovské množstvá minerálnej vody. Tá zaplavovala okolie a postupne sa vyzrážavala na travertín. Vzniknutý travertínový jazyk má obrovské rozmery. Tiahne sa od zámku, cez námestie až po kostol svätého Martina.
Ako pokračujú prípravy na Vianoce? Čo všetko je už ozdobené? A čo sa ešte bude zdobiť? Aj o tom je pokračovanie...
O pár dni je tu 1.december. Dovtedy musí byť vyzdobený celý zámok. Znamená to pre nás dlhé hodiny strávené nad zdobením niekoľkých desiatok stromčekov, ikebán či vencov. 18. decembra začína podujatie Šľachtické Vianoce a Traja králi na zámku. Do tohto termínu bude potrebné doplniť expozíciu o ďalšie dekorácie, ukážky stolovania a rekvizity. Zaujíma Vás, čo momentálne prebieha v zákulisí príprav? Tak nahliadnite ...
V dňoch 20.11. až 11.11. som sa zúčastnila konferencie Nové trendy v marketingu, ktorá sa konala v priestoroch Smolenického zámku. Keďže ide o pútavé a zaujímavé prostredie, prinášam pár záberov.
Väčšina ľudí má ako posledného majiteľa Bojnického zámku zafixovaného grófa Jána Františka Pálfiho. Nie je to ale tak úplne pravda. Po grófovi totiž zámok ešte istý čas vlastnil podnikateľ Baťa, ktorý sa v tom období už veľmi úspešne venoval výrobe obuvi.
Gróf Ján František Pálfi umrel 2.júna 1908 vo Viedni. Zanechal po sebe rozsiahly majetok a obšírny testament, ktorým svojim dedičom uštedril značné sklamanie. Neodkázal im takmer nič. Najmenej solventným príbuzným poručil malú časť majetku. I to len vo forme zverenstva. Nezabudol ale na štipendiá pre chudobných a nadaných študentov či ozdravovňu pre žiakov a profesorov. Dedičia zúrili...
Od 12.11.2007 do 18.11.2007 bude na celom území Slovenska prebiehať projekt Týždeň vedy a techniky. Tento projekt má za cieľ propagovať vedu a výskum a zvýšiť záujem verejnosti a najmä mladých ľudí o výsledky práce vedcov ako aj o štúdium vedeckých a technických disciplín. Na Slovensku sa koná pravidelne od roku 2004.
V archíve Slovenského národného múzea - Múzea Bojnice sa nachádzajú vzácne dokumenty, ktoré osvetľujú doteraz málo známe skutočnosti z histórie bojnického zámku. Jedným z takýchto pokladov je ak návštevná kniha stará presne sto rokov.
Medzi starými zamestnancami koluje informácia, že zvláštnu tekutinu vedľa sarkofágu grófa Pálfiho si pracovníci všimli už niekedy okolo roku 1985. Niektoré zdroje dokonca uvádzajú, že to bolo už v roku 1957. Spočiatku sa tomuto javu veľká pozornosť nevenovala. Tekutina sa objavovala len v malých množstvách a bola bez zápachu. Zmena nastala až v roku 1991, keď vzniklo podozrenie, že tekutina by mohla pochádzať z rozkladajúceho sa tela vo vnútri sarkofágu. Riaditeľ múzeum z bezpečnostných dôvodov nechal hrobku pre verejnosť uzavrieť. Tekutina mala konzistenciu podobnú medu, bola bez znateľného zápachu a na povrchu údajne lepkavá.