Montserrat, Catalua. Niektoré legendy hovoria, že sa na tomto mieste ukrýva svätý grál. V benediktínskom kláštore , ktorý tu stojí zakliesnený v strmom svahu medzi horami sa údajne udiali viaceré zázraky a socha čiernej panny sem láka pútnikov z celého sveta. No a čím takéto posvätné miesto prilákalo tak nekresťanskú bytosť ako som ja? Odpoveď je ľahká... čarokrásna príroda.
Mám rád ten pocit, keď odliepam nos od okienka v lietadle a vystupujem von do celkom neznámeho sveta. Keď neviem, čo ma čaká, koho stretnem, kam zablúdim a čo sa mi prihodí. Keď som sám a môžem si celý ten nový svet dosýta vychutnávať. Tentokrát som zlietol do sveta obzvášť čarovného. Palmy, slnko, modernizmus, vôňa mora... pozývam vás na túlavú prechádzku ulicami Barcelony.
Táto zima už zabila priveľa snov. Tešili sme sa keď odišla. Sedeli sme v parku a prechádzali sa po nociach mestom. Zdalo sa, že už je po všetkom a budem si môcť konečne fotiť tie vytúžené gýčovité makrá prvých kvetov. Tak to bolo včera. Lenže ona sa vrátila. So všetkou svojou prázdnou krutosťou, aby mohla tejto jari ešte naposledy ublížiť.
Pivnice skrávajú mnoho pokladov. Zaprášených a zabudnutých. U mňa však ostal jeden nikdy nezabudnutý. Zišiel som dole schodmi, zapálil blikotavé svetlo a veľmi cielene siahol rukou do hŕby starých časopisov. Bola tam. Presne tak ako som si ju tam uložil pred 10 rokmi. Starostlivo pripravená na svoj veľký deň s návodom aj obrázkami, nič nechýbalo. Azda len tých 10 rokov... chlapec, čo si ju tam odložil keď odchádzal z domu za ten čas vyrástol, zmaturoval, spromoval a zamestnal sa. Ale asi správne nedospel alebo čo, pretože na ňu nezabudol. A tak nakoniec stará vystrihovačka z pivnice splnila svoje poslanie a stal sa z nej naozajstný domček z papiera.
Zima v severnom Škótsku. Vlhká, ľadová, bezcitne neľútostná. Presne do takej som sa prebudil v sychravé pondelkové ráno v meste Inverness a bezmocne si uvedomil, že z tohto upršaného dňa si asi žiadnu peknú spomienku neodnesiem. Možno to bol osud, a možno len nápad... nech si prší, som tu sám, idem von. Nastúpim na prvý autobus čo príde a uvidím. Na to miesto, kam som sa dostal, veru nezabudnem. A kým ho mám ešte v čerstvej pamäti, tak ponúknem kúsok jeho seversky chladnej krásy aj vám. Vítam vás na konečnej jedného žltého autobusu, na ostrove Isle of Skye.
Svojim čitateľom slávnostne oznamujem, že som dnes dotvoril svoju vlastnú osobnú stránku - zatiaľ v angličtine. Link na ňu nájdete vnútri článku.
Keď som zvykol počas svojich vysokoškolských rokov vystupovať po útrapne precestovanej nedeli z rýchliku Bojnice, na Bratislavsky náležite odpornej stanici Predmestie, často som si predstavoval, že to tak nie je. Že v skutočnosti som práve vystúpil z nejakého super rýchlovlaku, kráčam krásnou historickou halou Gare du Nord a vítajú ma slová: Bienvenue Paris. Nuž... sny sa majú plniť. Teraz trvá vlakom cesta Londýn-Paríž len niečo cez dve hodiny, a tak si tam rád odskočím vždy keď objavím lacnejší lístok. Dnes tu mám kúsok jeho atmosféry aj pre vás. Bienvenue Paris.
Čo robiť v pekný slnečný víkend, keď máme neďaleko poriadne rušné letisko s nekonečným prílevom ťažkých strojov a sme fanúšikmi lietania? Najlepšie je vtedy asi prepadnúť jednej populárnej anglickej záľube - Planespotting.
Nepamätám si zo svojho života celé dni, hodiny, a dokonca ani minúty. Všetky dni v škole sú zabudnuté. ale niektoré okamihy ostali. Rozhovory, ľudia, cesty, dni, večery a noci... zabudnuté. Dokonca aj tie vzácne sa pomaly vytrácajú a blednú v zmetku nových zážitkov. Ale momenty z nich, tie tu ostávajú. Tie, ktoré sa vryli do pamäte, tak že sa už nikdy nestratia.
Ako dieťa som svoje mašinky zbožňoval. Staval som k nim domky z papiera, budoval som tunely, mosty, stanice a všetko ostatné, čo k správnej železnici patrí. Ale prišla stredná škola, intrák, občasné víkendy doma boli príliš krátke na to aby som sa im venoval, a tak ich postihol konečný osud všetkých detských hračiek - krabica na povale. Prešla stredná aj vysoká škola, začala práca a už si nikto nepomyslel, že sa k nim niekedy vrátim. Lenže ja som ani po všetkých tých rokoch nezabudol... a keď som odchádzal do sveta začať nový život, rozhodol som sa splniť si jeden sen. A tak vám dnes s radosťou odhaľujem veľké tajomstvo svojej 2x1m veľkej dosky.
Spomínam si na jeden večer v zrúcaninách Pergamonu. Turisti dávno odišli, slnko skláňajúce sa k obzoru zabalilo celý svet do červenkastej farby a celé mesto zostalo dokonale tiché a prázdne, tak ako už po tisíce rokov každý večer. Polámané stĺpy chrámov, zvyšky knižnice, rozbitý amfiteáter, zničený palác, sochy bez rúk a hláv. Odišli ľudia, padli budovy, no duša mesta zostala. V každom bloku mramoru je uchovaný kúsok umenia dávnych sochárov, zvyšky stĺpov mlčky rozprávajú osudy svojich architektov, a keď trošku privriete oči, mesto ožije a okolo vás odrazu prechádzajú dámy s ovocnými košíkmi, obchodníci s drahými látkami a filozofi, ktorých myšlienky sa budú rozprávať dodnes.
Sobota ráno. Pomaly sa preberám k životu a skúšam hádať koľko môže byť hodín. Rozmýšľam koľko som toho večer vypil a prečo som tak strašne hladný. Ospalo sa domotám k chladničke... prázdna, miska na ovocie prázdna, skrinka na chlieb prázdna. Ach jaj, asi by som mal so sebou niečo urobiť.
Mnohí veriaci veria, že príde súdny deň, Boh zostúpi na Zem a... no a tu ma práve napadlo, že čo by sa vlastne stalo? Čo ak Boh naozaj existuje a príde? No poviem vám, to by bolo dosť zlé.
Po stáročia boli len mýtom. Až v dnešnej dobe, keď sú posádky lodí schopné stretnutie s nimi prežiť, začínajú sa objavovať prvé fotografie a dôkazy o ich existencii. Poďme sa k nim teda opatrne priblížiť, ale... radšej si pripravte nafukovacie kolesá...
Drobná postava sa šikovne a drzo prešmykla medzi dverami do mojej izby a žiadostivo sa na mňa pozrela. Nevedel som, že prídeš. zazrel som na ňu vyčítavo a odložil knižku s tušením, že toto môže dopadnúť veľmi zle.
Mal som sen o krajine. O takej, kde slnko každé ráno pohladí štíty hôr a prebudí stáda oviec. Kde pokojné ticho dediniek dopĺňa len ľahký šum oceánu. Kde svahy údolí lemujú vinice. Kde žijú kone. Kde je západ slnka červený. Kde hviezdne nebo pretínajú len svetlá majákov. ...krajina zo snov? Je krásne, že niektoré sny sa plnia. Vítam vás v krajine Euskal Herria.
Červená. Odrazu mi pripadá moja situácia trochu komická. Je neskorý aprílový večer, tma, stojím sám na prechode pod semaforom niekde uprostred megaveľkého mesta, na biku mám naloženú 2x1 meter veľkú drevenú platňu, som hladný, smädný, unavený, a napriek tomu šťastný. Je to niekde tu... asi pred týmto semaforom končí moja prvá kapitola. A ja rozmýšľam, ako vlastne začala...
Za oknami sa ozýva len tichý šum rýchlosti, keď sa Eurostar z vidieckych polí ponorí do ruchu veľkomesta. Paríž. Môžem sa doň vracať tisíckrát a vždy ma dokáže rovnako omámiť. Vôňou pečiva, chuťou vína, šarmantným úsmevom dievčat, atmosférou rušných bulvárov, žiarivým svetom nočných lámp nad Seinou,...
Niekoľko rád a skúseností pre tých, ktorí by radi po skončení vysokej školy skúsili šťastie v Británii a chcú si nájsť prácu, ktorá je primeraná ich vzdelaniu. Tento článok je vhodný pre absolventov ekonómie, manažmentu, IT a ďalších smerov, ktoré sa živia prácou v za počítačom, ale verím, že tu nájdu užitočné rady aj iné odbory.
Vy nás máte radi, až sme z toho dojaté. Tak krásne sa o nás staráte, tak prísne si nás strážite a tak milujúco si nás hýčkate. A takýto prekrásny svet ste nám vybudovali...
