Sedíte si takto v sobotu podvečer v rozvíjajúcom sa láskavom prítmí domova, spokojnosť z Vás priam odkvapkáva, v hlave samé transcendentálne myšlienky, ako napríklad, čo bude na večeru a ako stráviť prime time, keďže na žiadnej z tv staníc už roky nič normálne v tomto čase nechodí, keď tu zrazu zazvoní telefón a Vy sa dozviete, že jeden z Vašich priateľov v stredu dobrovoľne ukončil život. Je to priateľ, ktorý Vám dennodenne stál po boku prostredníctvom skype a diaľka cez pol Európy nemala žiadny vplyv na kvalitu vzťahu, ani na vtip dialógov. Taký ten priateľ, ktorý o Vás vie toľko, že pri eventuálnej kandidatúre na post hlavy štátu sa budete potajomky doma klepať od strachu, aby ostal priateľom aj naďalej, lebo inak je schopný Vás informáciami zdiskreditovať tak, že Vás nezamestnajú ani ako brúsiča špáradiel a aj notoricky známa postava z oválnej pracovne sa pri pohľade na Vašu fotku zhnusene otočí a prehodnotí svoj vzťah k cigarám po zvyšok života.