Odchod na Work & Travel, jazykový pobyt, dobrovoľníctvo alebo akýkoľvek dlhodobejší pobyt ďaleko od svojej bezpečnej, domácej zóny sprevádza mnoho obáv ale aj očakávaní. To isté platilo aj pre mňa, keďže som odchádzal hneď po absolvovaní vysokej školy na dva mesiace na miesto vzdialené od môjho domova minimálne 12 letových hodín - do Vancouveru. Sám. Prečo som sa tak rozhodol a čo som v Kanade robil, sa môžete dočítať v prvej časti kanadského seriálu.
Pred odchodom som mal rešpekt z vecí, ktoré mi na prvý pohľad prišli ako náročné alebo nepredstaviteľné. Naopak, boli veci, pred ktorými ma veľa ľudí strašilo a ja som ich vôbec nevnímal.
Nakoniec to bolo úplne inak ako som očakával a to zmenilo môj pohľad na veľa vecí v živote. Práve moje (ne)naplnené očakávania opisujem v tomto článku. V konečnom dôsledku mali na mňa iba pozitívny dopad a preto by som odporúčal zažiť niečo takéto každému.
Jazyk
Fungovať celé dni iba v angličtine a navyše s mojou katastrofálnou úrovňou? To bude dosť ťažké, rozmýšľať nad každým jedným slovom a navyše sa mi určite budú smiať alebo mi nebudú vôbec rozumieť, keď niečo poviem úplne zle. Takéto boli moje predstavy o fungovaní iba v inom jazyku. Viem si predstaviť, že niekoho to môže úplne odradiť. A to by bola veľká chyba ...
Realita bola úplne iná. Naozaj intenzívne som sa musel sústrediť na to, čo hovorím (slovosled, správny výber slov a pod.) 3 - 5 dní. Medzitým som stretol ľudí, ktorí vedeli oveľa horšie po anglicky ako ja a zistil som, že moja angličtina v porovnaní s nimi nie je vôbec taká zlá. Získal som aj názory na moju úroveň angličtiny od ľudí, pre ktorých je angličtina ich rodeným jazykom. Dali mi tipy na zlepšenie, ktoré boli relatívne rýchlo uplatniteľné a vďaka tomu, mi ostatní ľudia rozumeli oveľa lepšie. Získal som tak potrebné sebavedomie rozprávať po anglicky. Vďaka tomu som viac rozprával, automatickejšie vytváral jazykové konštrukcie, menej nad tým rozmýšľal a viac si to užíval. Niečo, čo si myslím, že by sa doma nikdy nestalo.
Od tohoto momentu sa začala angličtina pre mňa stávať nie len nutným zlom na to, aby som niekoho spoznal, niečo sa dozvedel ale aj mojim "parťákom", ktorý mi chcel pomôcť pri previazaní sa s miestnou kultúrou. Staranie sa o tohoto "parťáka" pre mňa prestalo byť povinnosťou ale začalo mi to robiť radosť, lebo sa mi odplatil vtedy, keď som ho potreboval. Keď som chcel niekoho dobre spoznať, rozprávať sa na detailnej úrovni alebo rozprávať o sebe tak, aby to boli presné informácie a nie iba približné zhrnutie. Takže po pár týždňoch som začal komunikáciu v angličtine vyhľadávať v každej možnej chvíli a začalo sa diať niečo, čo som naozaj nečakal ...
slovenčina mi úplne prestala chýbať. Veľa ľudí mi hovorilo, ako sa budem tešiť domov, že niekto rozpráva mojou rečou, ale vôbec to tak nebolo. Práve naopak, ešte na letisku v Prahe, som sa zo zvyku v zmenárni rozprával po anglicky. Dokonca sa mi začalo stávať, že som si nevedel spomenúť na niektoré slovenské slová. To som si naozaj myslel, že sa mne nikdy nestane.
Takže z mojej antipatie voči angličtine sa za dva mesiace stala zaľúbenosť a z môjho presvedčenia, že len slovenčina je jediný jazyk, ktorý budem v živote považovať za svoj sa stala troska. Nenaplnili sa ani moje očakávania, že sa budem v angličtine trápiť, ani očakávania ostatných, že budem rád, keď budem počuť slovenčinu. Keby som do Kanady neodišiel, doteraz by som mal falošné predstavy o svojej katastrofálnej úrovni angličtiny a domnienku, že sa s tým nič nedá robiť.
Slovenskí kamaráti
S veľa slovenskými kamarátmi som sa pred odchodom ani vážnejšie rozlúčil. Načo? Veď nebudú mi nejako extrémne chýbať. V Kanade si dočasne nájdem nových, s ktorými budem tráviť voľný čas a budú rovnakí ak nie ešte viac zaujímaví.
Áno tak to aj bolo. Moji kamaráti v Kanade boli fantastickí, strašne veľa mi dali ale na tých slovenských mali naozaj iba veľmi krátkodobo. Na rozdiel od mojich slovenských kamarátov, ti zahraniční neboli pre mňa tzv. na rovnakej vlne.
Najviac to bolo vidieť vtedy, keď si niekto z nás chcel z niečoho spraviť srandu. Nikdy nezabudnem na výraz tváre môjho kamaráta z Japonska, keď som mu povedal u nás dobre známy mierne rasistický vtip a on mu ale že vôbec nepochopil a keď som mu to vysvetlil, nechápal čo je na tom vtipné. So slovenskými kamarátmi sme z toho mali zábavu na niekoľko hodín. Presne tak to ale fungovalo aj naopak. Pokiaľ som sa napríklad ocitol medzi ázijskými kamarátmi a oni si povedali vtip, ja som absolútne nerozumel čo je na tom vtipné a oni sa smiali. Samozrejme, takéto situácie nenastali každý deň ale neboli ani zriedkavé.
Podobne to bolo aj s vážnymi témami. Len s pár ľuďmi som sa dostal na tú úroveň, že sme riešili naozaj osobné témy. Niečo, čo so slovenskými kamarátmi robím bežne a občas mi to chýbalo, hlavne keď som bol v Kanade sám celý čas.
Druhý problém je možné odstrániť časom, s prvým problémom som si ale taký istý nie som a práve to bola vec, na čo som sa domov tak tešil. V tomto smere mi otvorilo oči to, keď som sa v meste Seattle stretol so svojim kamarátom zo Slovenska. Rozprávali sme sa o tom, čo sa nám tam páči a naopak čo nie. Chápali sme sa, lebo vychádzame z tých istých podmienok. Po dlhom čase som sa s niekým rozprával aj o bežnom živote - kde pracuje, ako sa má po škole, kde býva a spravilo mi to radosť po stovkách filozofických rozhovorov so zahraničnými kamarátmi.
Zahraniční kamaráti sú pre to oveľa lepší v tom, aby vám ukázali inú kultúru, zvyky a spôsoby, ale nikdy vám nebudú rozumieť tak, ako kamaráti, ktorí vyrastali v rovnakých podmienkach ako vy.
Rutina - mňa tá práca fakt napĺňa
Ideálna predstava - 2 mesiace budem spoznávať nové veci, nových ľudí, nové kultúry a stále niečo nové. Áno je to super, až tak, že som si predtým myslel, že sa toho nikdy nepresýtim.
No po približne mesiaci každodenného objavovania nových vecí a ľudí som zrazu mal pocit, že nechcem ísť na nové miesto ani nechcem spoznať nikoho nového. Najprv som mal z toho výčitky. Som tisíce kilometrov od domova, s príležitosťami, ktoré už možno nikdy nebudem mať. Mal by som to využiť naplno. Najprv som sa prekonával, no neskôr som sa proste na to vykašlal, po škole išiel rovno domov a hral sa na počítači až do večera.
Pochopil som, že mi chýba rutina. Chýba mi aspoň z časti pravidelný rytmus. Ťažko sa mi to priznáva ale chýbala mi aj práca. Možno nie to povolanie od 9 do 17, ale sebarealizácia v oblasti, ktorej sa venujem. Vďaka tomu som si potvrdil, že oblasť v ktorej pracujem je tá správna. Aj keď sa mi prvé ráno do práce vstávať nechcelo, vedel som, že je to to čo chcem.
Takže aj vďaka tomu, že som sa zbavil niečoho, čo som sa domnieval že neznášam - rutina a stereotyp som zistil, že to potrebujem k tomu aby som bol šťastný. Toto by som bez tejto skúsenosti nikdy nepriznal.
Aké by z toho malo plynúť ponaučenie? Minimálne pri podobných veciach ako je takýto pobyt v zahraničí je dôležité tzv. nepremýšľať nad tým príliš. Angličtina má na to skvelý výraz tzv. overthinking (over ako nad, cez a thinking ako rozmýšľanie). Pretože niekedy si dokážeme sami v sebe vytvoriť prekážky, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou ani prekážkami nie sú a my sa kvôli tomu ukrátime o niečo veľmi pekné, pozitívne alebo niečo, čo nás v živote môže zmeniť a posunúť míľovými krokmi dopredu.
Ja som presne takýto prístup uplatnil, aj keď to nie je pre mňa typické. Proste som do Kanady na 2 mesiace sám chcel ísť, aj keď som vedel, že z toho mám veľký rešpekt. Proste som kúpil letenky, dokým by som nad tým začal premýšľať príliš - predstavovať si všetky katastrofické scenáre, ktoré môžu nastať. A oplatilo sa!
