Od roku 2006 sa dá prepraviť medzi Pekingom a Lhasou - hlavným mestom Tibetu, priamou vlakovou linkou. Ide o najvyššie položenú železnicu na svete - maximálna výška 5072 m.n.m, s najvyššie položenou vlakovou stanicou sveta - Tangula vo výške 5068 m.n.m. Po skvelých zážitkoch z Transsibírskej magistrály, ktorú sme absolvovali tesne pred pandémiou, sme sa stále viac zamýšľali, aké to je cestovať viac ako dva dni vlakom na "kyslíkový dlh".
Súvisiaci článok
Čo je to tá ruská zima? Ideme na Sibír. (Transsibírska magistrála 1/4)
tdm, tdm, tdm 5 dní a 9 nocí. Keď vystúpiš, treskúca zima. Presne toto bolo to, na čo sme sa chystali niekoľko rokov a teraz vyrážame. Vydali sme sa vlakom cez Sibír zistiť, čo je to tá známa ruská zima.
Tzv. Quinghai-Tibetská železnica (medzi mestami Xining a Lhasa, no viete nastúpiť na daný vlak už v Pekingu) je nepomerne kratšia oproti Transsibírskej magistrále - približne tretinová, no výzva na jej postavenie bola minimálne trojnásobná. Spája Tibet s ostatnými provinciami Číny, meria viac ako 1900 kilometrov a až 80% trasy je vo výške viac ako 4000 m.n.m.
A čo, aký je problém? Príde žeriav, položí koľaje a vlak ide nie? No, temer.
Permafrost
Najväčšou výzvou bol permafrost - permanentne zamrznutá zem. Tak to je dobre, je tvrdá, dobre na nej budú držať koľaje ... no problém je, že počas oteplenia sa povrchové vrstvy pôdy roztápajú, stávajú sa z nich bačoriny a blatové kúpele. Zamrznutá ostáva iba hlbšia vrstva zeme. Avšak niektoré úseky permafrostu sú také citlivé, že aj jazda vlaku na kamennom násype by mohla zrýchliť jeho topenie, čo by pôdu ešte viac destabilizovalo. Potom by ten vlak chodil po koľajniciach tak, že ani vifonku by si v ňom nezjedol.
Preto boli na približne 550 kilometroch trate, ktorá ide po permafroste, uvedené dve riešenia. Tým prvým, menej istým, je vysoký (5-10 metrov) kamenný násyp s pasívnym chladením za pomoci amoniaku. Tam, kde ani toto riešenie nebolo dostatočné, nastúpili mosty s hlbokými pontónmi. Nepredstavujte si tie mosty ako pár stometrový most SNP, sú to kilometre, kedy železnica ide po takto vysunutej trati.
Nízky atmosférický tlak
Ďalším problémom je nedostatok toho najdôležitejšieho pre ktoréhokoľvek človeka - kyslík. Aby sme sa rozumeli správne, kyslíka je tu (približne) rovnaké množstvo ako v Prešove alebo Galante, ale atmosférický tlak v oblasti, cez ktorú trať vedie, je o 30 až 45 percent nižší. Kvôli tomu majú pľúca problém zo vzduchu získať kyslík a začínajú sa pomaly a potichu dusiť.
Stavbárom postavili špeciálne zdravotné zariadenia a generátory kyslíka, aby dokončili svoju prácu. A svete div sa, nikto pri stavbe z nedostatku kyslíka nezomrel. Jedine, že by nám o tom nepovedali.
Nízke teploty a zemetrasenia
A keď sa ti už ťažko dýcha, tak ti je aspoň poriadna zima. Priemerná teplota na trati medzi Golmudom a Lhasou je okrúhlych 0 stupňov Celzia. Ak by si sa ale bál, že roboši sa po šichte nudili, tak zohľadni, že náhorná plošina, na ktorej sa Tibet nachádza, je na rozhraní Indickej a Euroázijskej tektonickej dosky, takže pravidelné zemetrasenia sú zaručené.
No my ale stavať železnicu nejdeme, chceme sa ňou len odviezť, tak to hádam zvládneme. V apríli sa dozvedáme, že Čína po Covide konečne povolila vstup turistom a my sa rozhodujeme, že je najvyšší čas vyraziť. Sme relatívne mladí a zdraví, dáme to ako nič. Či?
O pár týždňov od tohto rozhodnutia už nastupujeme v Pekingu do vlaku, na tzv. "West Beijing station". Dusné a horúce počasie zľahčujú milióny úsmevov domácich, z ktorých väčšina očividne nevidela belocha od začiatku pandémie. Slečna sprievodkyňa schováva svoje prekvapenie, keď nás kontroluje pri vstupe do vlaku a tvári sa ako vážna súdružka. Naozaj sme nepotrebovali ukazovať žiadne lístky ako nám to tvrdili, stačil pas a povolenie na vstup do Tibetu. Všetko potrebné má tetuška v telefóne.
Po nastúpení do vlaku nás takmer vôbec neprekvapuje, že tam je pocitovo ešte teplejšie ako vonku (kde je asi 40°C) a len veríme, že sa to postupom času zmení. Presne tak to bolo aj na Transsibírskej. Ideme tzv. triedou soft-sleeper, čo znamená uzavreté kupé so štyrmi (naozaj!) pohodlnými posteľami. Na výber je potom ešte tzv. hard-sleeper - otvorené kupé s posteľami ako pre väzňov, a otvorený sedací vagón.
Každý vagón má jeden "západniarsky" záchod a jeden "šlapák". Dodnes som sa nerozhodol, ktorý z nich mám radšej a tak je super, že si môžem vždy vybrať. Samozrejme k záchodu patrí aj umývadlo a horúca pitná voda. Ako bonus, oproti vozňom z Transsibírskej magistrály tu nájdeme aj tzv. Oxygen room - kyslíkovú miestnosť. Tá nám príde vhod ešte neskôr.
Angličtina. Som rád, že viem po anglicky, takmer v každej krajine, kde som bol, mi minimálne pomohla, ak ma priamo nezachránila. No Čína nie je jednou z nich. Moja angličtina mi je celkom k hovnu. Po anglicky tu nevie takmer nikto, niektorí mladší, odvážnejší čo-to prehodia, no väčšina nepozná ani notoricky známe slová. Tak ako som sa divil, prečo sa nás Rusi pýtali, či sme "amerikánci", keď sme hovorili po slovensky, tak tu mi je jasné, prečo sa to deje tiež. Veľa miestnych angličtinu možno v živote nepočulo, lebo im to netreba. Na všetko majú čínsku alternatívu. Od Instagramu až po filmy a seriály.
A tak vyzerá aj naša prvá skúška reštauračného vozňa. Google prekladač preloží čínske obrázky a skúsme si niečo vybrať ... samozrejme akurát tak ukázaním prstom čašníčke.
Musím povedať, že na Transsibírskej magistrále je jedlo v reštauračnom vozni síce extrémne drahé (asi ako v reštaurácii v Bratislave), ale za to je naozaj dobré. Dodnes spomínam na úžasnú polievku Soljanku. V Číne je reštauračný vozeň tiež podobne drahý, no o to menej chutný. Teda aspoň pre mňa, konzervatívneho stravníka. Hocičo som si objednal, nedošlo mi to čo som očakával. A ak náhodou aj áno, bolo to tak pikantné, že často ma ešte niekoľko minút po jedle pálili ústa, ak nie rovno pol tváre. Jediné čo mi ostávalo, bolo bojovať, užívať si suchú ryžu a kochať sa najviac upraveným vagónom vlaku.
Nakoniec to muselo skončiť ako inak, presne ako u väčšiny domácich, nákupom vifoniek na staniciach vlaku a tlačením ich do seba v kupé. Stáli pár centov, kupujú si ich všetci, musia byť výborné ... snáď.
Vifonky na stanici nakúpené a máme pocit splnenej misie. V tom si ale všímame, že máme inú povinnosť. Pasažieri umývajú okná vlaku z vonka vreckovkami. Našťastie to naše umýva náš spolubývajúci - Samuel, asi 30 ročný Číňan cestujúci po krajine, vraj len tak. Hej, tiež by som čakal čínskejšie meno. Nakoniec sme mu aspoň podržali jeho staničný nákup - paradajky, a on to za nás umyl. Paradajky vo vlaku jedlo veľa ľudí len tak, proste ako snack.
Stanica v Xiningu 2260 m.n.m. - oficiálny začiatok železnice Qinghai–Tibet
Pri pohľade na miznúci Xining, hor sa "variť" a konzumovať! Vifonky sú nepikantné, zázrak!
Miestni sú oproti tým v Rusku (podľa môjho názoru) milší, ochotnejší no o to hanblivejší. Preto sa to často neukáže a môžu pôsobiť uzavreto. V Číne, asi najviac z krajín kde som bol, fungoval široký úsmev, ktorý dodával ostatným odvahu, že sa nás nemusia báť. Pravidelne sa tak pri nás pristavovali bežní cestujúci, strážnici a aj personál vlaku.
Už pokojnú atmosféru - vifonka zjedená, preruší rázna reč z chodby pred naším kupé: "Do you speak Chinese?" [hovoríte po čínsky?]. Ja sa nestačím diviť, odkiaľ tá osoba nabrala taký perfektný prízvuk. Hľa, veď to je naša vlaková sprievodkyňa, ktorá sa ešte pred chvíľou tvárila ako hluchonemá, keď sme to na ňu skúšali po anglicky. Pozerám jej na ruky, v ktorých drží štos papierov v čínštine a netrpezlivo nám rozdáva 4 kusy. Na moje jednoznačné "NO!" [nie], pohotovo zareaguje "OK wait" [OK počkajte] a zmizne.
Hovorím si, čo je to už halucinácia z mála kyslíka? Alebo tá strava?
"Hi, I can help you fill in the form." [ahojte, ja vám pomôžem vyplniť ten formulár], zahlási asi 25 ročný chalan, ktorý sa tu zrazu objavil, začne zháňať pero a už nedočkavo stojí nad stolíkom. Plynule nám preloží znenie formulára a môj súhrn je: toto je reverz, ak zomriete vo vlaku kvôli nadmorskej výške, je to váš problém. Keby som si už na Čínu nezvykol, bol by som prekvapený, prečo potrebujú našu presnú adresu ubytovania v Pekingu, časy odchodu, príchodu a podobné somariny. Pomocník každému z nás pomôže vyplniť celý formulár a odíde. Už sa ani nemusí pýtať tradičnú otázku, odkiaľ sme, keďže práve zistil o našej identite všetko. Neskôr si všimneme, že náš pomocník býva vo vedľajšom kupé.
Táto situácia nás celkom zaskočí, no nevenujeme jej pozornosť a sledujeme vonkajšiu krajinu. Začína ísť do tuhého - 3500 m.n.m.
Po niekoľkých kontrolách pasov a povolení vstupu do Tibetu, kedy často ani nevieme, kto vlastne ten kontrolór je, sa blíži noc, počas ktorej prejdeme tie najvyššie miesta trate. No ešte predtým sa musíme zastaviť v stanici Golmud, kde nám vymenia lokomotívy za špeciálne modely, ktoré sú schopné výkonu vo vysokej nadmorskej výške.
Odchádzame z Golmudu a zrazu zvuk ako keď preseknete pneumatiku a začne vám fučať tak, že ani nestihnete povedať "sakra" a už vyfučala ... spustilo sa vháňanie kyslíka z kyslíkových výstupov do kabíny. Skúsime si priložiť tvár k výstupu a hneď sa nám ľahšie dýcha (aspoň pocitovo). Každopádne sa zhodujeme na tom, že my prídavný kyslík nepotrebujeme, necháme to pre prípad núdze.
Výškomer ukazuje neďaleko za Golumdom cez 4000 m.n.m. a stúpame. Cítime sa relatívne fajn a zberáme sa spať. Ja sa už nemôžem dočkať zaľahnutia, keďže noc vo vlaku za zvuku nárazov kolies na spoje koľajníc, je pre mňa dokonalý pokoj. Vo vagóne sprievodkyňa zatiahne všetky závesy, ľudia sa dotlačia pri umývaní zubov a život vo vlaku sa zastaví.
Očakávam, že prespím krásne celú noc. O to je moje prekvapenie väčšie, keď sa po pár hodinách budím so žalúdkom na vode. Keby som nevedel, že toto môže prísť kvôli nedostatku kyslíka, obviním za to tie hnusné koláčiky - pracovne nazvané špongie, čo sme si kúpili na stanici.
Rozhodnem sa ísť na záchod, zliezam v tmavom kupé z vrchnej postele a očakávam, čo sa telu zažiada. Obujem sa, otvorím dvere, vstúpim do uličky a zrazu pociťujem obrovský nával tepla do krku a namiesto jednej chodby mám pred očami tri. Doplížim sa k záchodu, kde si sadnem a snažím sa stabilizovať. Z tela nič žiadnym otvorom nevychádza, a tak sa vraciam do kupé, v štýle "narafaný Jožo na Orave".
Po príchode zahlásim stav núdze a bezohľadne "odpálim" naplno kyslík a prikladám si k nemu tvár. Pocitovo mi to troška pomáha, kde-tu zaspím. Až dokým sa nezobudím o 5 hodín a rozhodnem sa ísť opäť na návštevu záchodu, tentokrát už tuším, že sa dačo konať bude. Prekvapivo závrat je o niečo menší, no o to väčšie divadlo predvádzam kľačiac pred záchodom (tým "západniarskym"). Vlak, ktorý ma pohadzuje sprava do ľava a nedostatočná čistota záchoda spôsobuje, že toto divadlo je veľmi krátke, no o to intenzívnejšie.
Veľmi rýchlo sa mi uľavuje a ako-tak zvládam registrovať budiaci sa vozeň a vzrušenie nášho kupé pri pohľade na výškomer - 5500 m.n.m. Každú chvíľu prejdeme cez Tangula pass - najvyšší bod trate. Ten o chvíľu prekonáme ako keby nič, žiadne fanfáry, výhľad do údolia ani víťazné zástavy. Trocha snehu - čo nás vzrušuje po horúčave v Pekingu asi najviac a vykukujúce slnko spoza horizontu.
Ostatní sa sťažujú na bolesť hlavy a ja sa už zotavujem z nočného besnenia. Blížime sa k Tibetu a čím bližšie cieľu sme, tým viac pribúda rozostavaných nie panelákov, ale panelákových sídlisk. Hory v pozadí dotvára atmosféra obrovskej výstavby.
Až v tomto momente si všimneme, koľko domácich má hadičku v kyslíkovom výstupe, ktorá im ide až do nosa. Túto hadičku rozdáva sprievodkyňa na požiadanie.
No už je neskoro, budeme vedieť na cestu späť. Prichádzame do Lhasy, ktorá je hlavným mestom Tibetu a žije v nej niekoľko sto tisíc obyvateľov - nie je to žiadna dedinka. Mať takú vlakovú stanicu v Bratislave ako majú v Lhase, to by bola krása.
Keď sa vrátime do Pekingu po asi týždni, deň pred naším odchodom domov sa metrom vraciame neskoro v noci na naše ubytovanie. Nachádzalo sa vo veľmi širokom centre mesta, rozhodne nie v turistickej oblasti, ani nie blízko železničnej stanice, na ktorej sme vystúpili. Zrazu sa spoza nás ozve hlas, "Hey, do you remember me?" [hej, pamätáte si ma?]. Pozerá sa na nás náš prekladateľ "závetu" vo vlaku. Vraj by sa len chcel spýtať, ako sme si zvládli, ako cudzinci, kúpiť lístok na metro. Vysvetlíme mu to, usmejeme sa, že aká náhoda, že sme ho tu stretli v strede noci v 22 miliónovom Pekingu a ideme si každý svojou cestou.
Jedine, že by to nebola náhoda.
Každopádne jeho otázka dávala zmysel, pretože cestovanie po Číne je v niektorých aspektoch netradične náročné. O tom, ako s tým vybabrať, píšem v mojich tipoch na cestovanie po Číne.
Súvisiaci článok
Týchto 5 tipov musíš poznať pred cestou do pocovidovej Číny
Od marca 2023 ťa ako západniara pustia do obľúbenej destinácie Rusov za posledný rok - Číny! Tak ako sa nestratiť?
Železnica Quinghai - Tibet je super zážitok pre vlakových nadšencov a fanúšikov stretávania cudzích ľudí - ako každá diaľková železnica.
Treba sa tu oveľa lepšie ako na Transsibírskej magistrále zásobiť normálnym jedlom v predstihu, možnosti po ceste nie sú až také bohaté. Navyše na staniciach sa stojí oveľa kratšie ako v Rusku, všade ste pod kamerami a máte obmedzený pohyb po stanici.
Výhľady z vlaku sú na ceste do Tibetu skôr charakteru "mesačnej krajiny", čo je rozhodne zaujímavé, no nečakajte toľko lesov, riek a hájov ako v Rusku. O to viac sa môžete zabávať sledovaním nadmorskej výšky a zmenami okolitej prírody.
A nezabudnite si vypýtať hadičku na kyslík, chyboval som za vás!
