Ideme, nejdeme, ideme, potom zase nejdeme. Napokon sme šli. No poviem Vám, kým sme sa vyšišmali, ráno sa prehuplo do dopoludnia a to už pomaly, ale isto myslelo na blízku budúcnosť, kedy sa preonačí na obed.
Nebudem Vám vôbec vysvetľovať, ako sme sa tam dostali, lebo potom by ste do arboréta všetci museli cestovať iba cez Prievidzu. Pre viac informácií si kliknite sem, ale až po prečítaní tohto článočku! Len aby ste boli zatiaľ trochu v obraze, nachádza sa pri Zlatých Moravciach. Ale už sme tu, tak hajde kúpiť si vstupenky.
Tento nehybný pán, ktorý sa tvári že pracuje by mal byť sám zakladateľ vždy zeleného parku. Dr. Štefan Ambrózy si jedného dňa vzal za svoju zákonitú manželku Antóniu Migazzi. Vyženil, samozrejme náhodou, pozemky. Na nich začal budovať kaštieľ s okolitým parkom. V prípade, že to nie je on, tak aj tak platí to, čo som tu napísal.
Dovoľte, aby som Vám predstavil vedúceho zájazdu, organizátora celej akcie a zároveň aj veliteľa prepravného vozidla. Tak tu je:
Ak pôjdete po tom istom chodníku mierne do kopčeka, dostanete sa priamo k orientačnej tabuli. Dobrá rada pre pútnika. Pamätať si ju nemusíte, lebo po chvíli aj nebudete vedieť kde ste.
Dnes, samozrejme sme presunutí v čase do augusta 2010, je jeden z posledných letných dní v tomto roku. No strašný hic. Tak som váhal iba chvíľku a zakúpil som si za 5€ ochranu temena, ktorá sa volá „Made in China".
Ja, pravicovo orientovaný volič, s občasnými sociálnodemokratickými výstrelkami v chovaní, viem veľmi dobre, ktorým smerom sa mám vydať. Ako vidíte na vlastné oči, tretia cesta nie je.
Dovoľte, aby som si na tomto mieste trošku zacitoval. Karel Čapek v roku 1932: „...Nuž teda, bolo by v prvom rade na Slovákoch, na ich kultúrnych a politických predstaviteľoch, aby prejavili záujem o vzácny klenot ich krajiny a celého štátu. Pri dobrom hospodárení by sa mlyniansky park so svojimi škôlkami, vinicami a sadom mohol slušne vyplácať; bol by ideálnym miestom pre záhradnícku a hospodársku školu; mohol by dodávať kultúry drevín pre školy, verejné ústavy, železnice atď. To je vec kalkulu a vedenia; ale unikátny mlyniansky park je predovšetkým vecou kultúrneho významu. Slováci, nenechajte si ho zanedbať ! "
Dobré jazyky tvrdia, že najkrajšie je tu na jar a v lete, keď tu všetko kvitne ako divé.
Niekoho to tu naozaj baví a ja som smädný ako ťava, zjedol by som aj klince, bolia ma nohy a fajčil by som, až by som plakal. Ozaj, arborétum si vyžaduje pevnú vôľu, lebo tu platí zákaz fajčenia. Postupujeme ďalej v objavovaní. Miestami to vyzerá na parádnu džungľu.
Dostávame sa k hlavnému a treba povedať, že aj k jedinému spoľahlivému orientačnému bodu - ku kaštieľu. Jéj, to je ako ten zámok so zaspatou šípkovou Ruženkou.
Naivne som si predstavoval, že to miesto je ako stvorené na to, aby tam bola záhradná reštaurácia, alebo aspoň bufet. Nič také tam žiaľ nebolo.
Objekt je uzamknutý a pomaly chátra. Aspoň ja mám taký dojem. Nachádza sa tam údajne knižnica, laboratória, Tvorivé dielne a Ambrózyho pamätná izba a aj administratívne priestory. Ja som cez špinavé okná videl veľké nič a to je asi tak všetko, čo som k tomu chcel povedať.
Arborétum Mlyňany SAV sa stará o jednu z najbohatších zbierok cudzokrajných rastlín v strednej Európe. Škoda, takto je to iba ďalšia premárnená šanca. S čistým svedomím sme mohli, samozrejme za adekvátnu protihodnotu, trošku ošklbať západného turistu o pár grošíkov. Poďme radšej ďalej.
Tak to bol veľmi pekný stromček. Pravotočivým oblúkom postupujeme vychádzkovým krokom a dostávame sa znovu k orientačnej tabuli. Až teraz som si všimol levy. Jeden je zádumčivý, ale asi v tom teple drichme. Druhému je fajn, leží si v tieni a keby mohol, tak sa s nami trochu poihrá.
Títo dvaja hrivnáči sú pre okoloidúceho pocestného, ktorého teraz o tom informujem, životne dôležití. V ich blízkosti sa nachádza jediný zdroj občerstvenia v celom areáli, ak nerátam krčmu bufetového charakteru pred hlavným vchodom. Tou som, ja debil, hneď v úvode pohrdol. Dobre mi tak, aspoň mi vodička viacej chutí!
Toto tu sa tvári ako nejaký jeleň parohatý, je to ale väčšie.
Rybníček aj so svojimi obyvateľmi poskytuje akú takú formu občerstvenia. „Pane Bože, musí to slnko tak pripekať? Aspoň jeden oblak keby sa tu vyskytol." - s výčitkou sa obraciam na najvyššieho. Ten ma vyslyšal a zoslal na mňa mračno. Komárov.
Niekedy je fotograf amatér na tom rovnako, ako rybár, či poľovník. Tak sa snaží a nič. Nechce sa zridať do vody ani za toho Jóba.
Pristál tu jeden makrohmyz, tak som ho cvakol, keď už doletel.
Túto fotku som pomenoval „Bermudský trojuholník". Tiež sme sa niekoľkokrát stratili, ale napokon sme sa vždy dokázali aj nájsť.
Takto to vyzerá v praxi, keď sa inak slušný spoluobčan dostane na šikmú plochu.
Niekde som čítal, že Napoleon Bonaparte bol tak trochu „okrem". Že by to bolo naozaj od toho globálneho oteplenia?
Ak Vaše kroky budú smerovať ku zrubu, tak ich nechajte nech si idú. Zrub je samozrejme tiež zamknutý na 100 kliky, ale jazierko pred ním stojí za tú námahu.
Dalo by sa toho popísať ešte habadej. Aj fotiek mám do zbláznenia. To by však bolo veľmi dlhé a mám ja kedy? Nemám. Dovidenia na budúce.
