Ak sa na Bojnický zámok vyberiete, tak ho nájdete celkom ľahko. Sedí si pod kopcom na travertínovej kope a ani sa nehne. Preto sa aj vynikajúco fotí. Vidno ho z ďaleka. Aj tento výlet vznikol na podnet jednej osoby nemužského pohlavia. Luskne prstami, mierne prižmúri očká a zavelí. Čo urobí hrdý národovec? Zvesí poslušne uši a ako podpapučiar domáci plní rozkazy. Podľa možnosti bez reptania a mierumilovne.
Tisícstotrinásť. Vtedy sa prvýkrát niekto písomne zmienil o tomto našom objekte záujmu. Najprv to bola drevená barabizňa. V 13. Storočí si majitelia povedali: „Dosť! Takto to ďalej nepôjde!" Práchnivé, vetrom a dažďom ošľahané dosky začali vymieňať za kameň. Začína sa nám tu rysovať hrad. Postupne ho čačkali, až dosiahol dnešnú podobu zámku.
Ja Vám teda poviem, vykúriť takúto rozsiahlu haciendu, to dá poriadne veľa roboty.
Tak ako každá národná pamiatka väčšieho rozsahu, tak aj ten náš utešený zámoček, trpel značnou promiskuitou. Striedal majiteľov ako na bežiacom páse. Ale podrobnosti sa dozviete na internetovej stránke: INTERNETOVÁ STRÁNKA.
Do súčasnej podoby ho vyšperkoval gróf Ján František Pálfi. Raz to píšu s mäkkým a raz zase s tvrdým I, tak neviem čo je podľa kodifikovaného jazyka.
Zbieral umelecké diela, vykonával rekonštrukcie objektu, budoval si jednoducho svoje hniezdočko lásky.
Vyrastal som v tesnej blízkosti zámku. Ako malý caparti sme vždy museli vyparatiť nejakú vylomeninu. Len jedno nechápem, ako mohlo vtedy toto okno uniknúť môjmu pozornému oku. A dobré fungy sme mali.
Majú tu aj oltár. Bratia spoza rieky Moravy nám ho zrenovovali. Síce sa im ho nechcelo veľmi vrátiť, ale napokon to dobre dopadlo.
Originál za sklom a v klimatizovanej miestnosti:
Replika v neklimatizovanej zámockej kaplnke:
Nasledovať bude povesť.
Bojnické kamenné dukáty
Bolo to dávno, niekedy po roku 1489. Biznis v okolí Bojníc a Prievidze sa síce už začal pomaly rozbiehať, ale nebolo to ešte ono. Hrad sa mal zmeniť na renesančný zámok.
„Ľahko sa im to povie a ja aby som to celé manažéroval!" - vzdychol si jedného dňa kastelán. Treba podotknúť, že kastelán bol človek nesmierne poctivý, čestný a šporovlivý. Jednoducho rodený konateľ.
Hlavný akcionár, nejaký Matej Korvín, údajne kráľ, nakázal tomuto milému človeku, aby to nejako zariadil. Hlavne nech si švihne, lebo nehnuteľnosť dostane jeho ľavoboček - Janko.
Kastelán Paky, tak sa totiž volal náš hlavný hrdina, sa chcel na všetko najprv vybodnúť. „Kašlem ja na oligarchov, mám dve zdravé ruky, zbohatnem poctivou prácou!" - povedal raz večer, asi to bolo najskôr na MDŽ, svojej zákonitej. A toto nemal robiť vážení. Fatálna chyba! Ako vieme, kam čert nemôže, tam pošle ženu.
Čo nečítal rozprávky? Kto poslal neboráka rybára za zlatou rybkou? Kto vohnal princeznú do príbytku siedmych úchylných trpaslíkov? Nemusím odpovedať, všetci vieme kto! Hadie plemä to bolo! „Bodaj by Ťa pečená hus kopla! Máš pekný plat, kde inde by si toľko zarobil ako tu! Budeš ty len pekne zdierať miestne a aj cezpoľné obyvateľstvo. Tí odborári ťa celkom domotali! " -vystrkuje panička mužíčka do nehostinného terénu.
Čo mal neborák robiť. Musel byť odroňom proti svojej vôli. Už vtedy, počas stredoveku, sa obyvateľstvo chodilo čľapotať do nie veľmi vzdialených termálnych prameňov. Samozrejme zadara. Mrcha Pakyová to nemohla prežrať. Dala ohradiť pramene liečivej vody, drábov poučila čo a ako a začalo sa ryžovať.
Takto vznikol prvý aquapark na svete. Na Slovensku a po slovensky! Chceš byť zdravý, tak cvakaj! Veď to je ako dnes. Celú túto nechutnú záležitosť potom zvalili na chudáka Pakyho. Raz sa k prameňu, tu treba podotknúť, že bolo dávno po prevádzkových hodinách, dostavil jeden chorý človek dôchodkového veku. Keď sa toto fúria Pakyová dozvedela, tak to ste mali vidieť! Dobrého človeka - kastelána vyhnala, aby starčeka vypudil. Lenže to nebol (asi) iba taký chromý dedko.
On musel byť zázračný, lebo on Vám milého a nevinného správcu majetku preklial: „Ty odkundes, bodaj by si skončil v temnici a € sa ti na kamene premenilo!" Starešina bol tak vytočený, že až, tak mu túto drobnú chybičku prepáčme. A tak sa aj stalo! Paky si to celé vyžral. Skončil v hladomorni. Síce biedne uhynul, ale aké mal dobré výsledky hladiny cholesterolu a cukru v krvi, tak o tom sa nahlas už nehovorí. Dobre neobišiel ani Ján Korvín. Toho ulovila Pakyová a tak mal peklo už tu na zemi.
Gróf Pálfy bol náruživý zberateľ umeleckých predmetov, lebo bol neskutočne zazobaný. Za umenie utrácal majland, ale inak to bol žgrloš na pohľadanie.
Samozrejme že bol nešťastne zamilovaný a napokon ostal na ocot. Nuž ale či chodil vo Viedni po večeroch iba do divadla, tak to nevieme.
Nie každý chlap má to šťastie, aby bol bohatý a slobodný. Väčšina ich skončí v chomúte. Zlatá sála. Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú.
Toľko informácií, tak veľa schodov najprv hore, potom dole. A vonku je tak pekne. Najkrajšie v záhradnej reštaurácií.
Do tejto miestnosti je vstup zakázaný. Veď koho by aj bavilo neustále glancovať nablýskanú podlahu.
Aby ste vedeli, tak my sme tu čistotní občania. To máme zdedené po našich predkoch.
Ten posledný obrázok, tak to nebola sprcha, to bola asi karafa na výrobu bublinkového nápoja. Na zapitie alkoholického nápoja. Nie sme žiadne béčka, my tu pijeme z takýchto štamperlíkov. Každý má 5 litrov.
Prítomné je nielen svetské, ale aj duchovné umenie. Šiesty december je vážne ohrozený. Takto to totiž dopadne, keď sa Mikuláš hrá s cirkulárom.
Už ste videli obžerstvo? Keď nie, tak kukajte. To je ono. Ale to som si ja nevymyslel, to povedala tá šarmantná sprievodkyňa.
Ukážka vtedajšieho nábytkárstva. Posteľ ste bez problémov identifikovali. Na susednom zábere je zvečnená príručná batožina milého grófa. „Nosič, nosič!"
Spálňa:
a pracovňa:
A to už je fakt definitívny koniec. Nebude žiadna krypta s pozostatkami grófa a nebude ani jaskyňa. Prečo? Tak to ja neviem. Spýtame sa osoby povolanej, kolegyne blogerky. Tá podoba.
