Deň sa začal celkom na figu. Musel som skoro vstávať. Chlapi po nočnej medzi rečou spomenuli, že by bolo celkom fajn, keby som skočil do roboty, lebo tam treba rannej šichte ozrejmiť výkres. Cestou som išiel doplniť palivo na pumpu. Pri pokladni som horko zaplakal, až tak, že sa mi ciferníky pretočili.
Na prvej fotke je už námestie vo Wiesbadene. Budeme to čítať Vízbáden, lebo to nie je vybrané slovo.
No ale kde som to prestal? Ahá, na pumpe. Sadnem do korábu, naštartujem a debilná kontrolka, inteligentne naznačujúca, že niečo asi nie je s kostolným poriadkom, si svieti priamo v strede palubnej dosky. Ja pritom nemám loď, ale aj tak sa cítim ako topič v podpalubí. Nie, neplačem, nepadla mi sadza do oka, som strašne...
Fontána s teplou vodou, bez agentov. Každý rok sa usadeniny obíjajú. Vtedy tu majú z toho veľké haló, lebo zberatelia sa sem zhŕknu a každý jeden chce do svojej zbierky aspoň kúsoček.
Prídem do práce, vyriešim problém (som naďalej skromný tvor, aj keď teda hviezda jasná), sadnem do auta a takto sa v duchu zamyslím: „Ak to svetielko nezhasne, tak to bude fakt na figu.“ Otočím kľúčikom a...zhaslo! Moja šikovnosť si zaslúži 3 výkričníky. ...zhaslo!!!
Bolo by dobré, aby sme si mesto Wiesbaden trochu priblížili aj v číslach. 52 % obyvateľstva sú ženy. Toľko štatistika.
Komu ostali nejaké drobné z 13 platu a mal by eventuálne záujem o naozaj serióznu investíciu, tak za 14 a päť núl môže byť jeho.
Po dvesto kilometroch som na mieste. Vďaka navigácií zablúdim iba raz. Absolútne nemám šajnu kde som, ale je to iba kilometer od cieľa. Zvítame sa, ja absolvujem neskoré raňajky a ideme na obhliadku centra kúpeľného mesta.
Toto je kúpeľný dom. Teraz je tam vývarovňa a útulok pre široké masy – asi tak pre 10 000 ľudí - horných. Čiže majú tu reštauráciu a kasíno.
Na konci druhej svetovej vojny (to je tá predposledná, po nej bude už iba jedna) malo toto mesto šťastie. Osloboditelia z Ameriky si ho vybrali ako svoj budúci hlavný stan a preto ho nezbombardovali 2 mesiace pred oslobodením (neoficiálna informácia). Nezbombardovali ho vinou zlého počasia (oficiálna informácia).
Špičkový kruháč. Keď poprší, musí to byť veselé, čoho dôkazom sú, nie celkom rovnobežné stĺpiky.
Kráľovstvo rovných zrkadiel. Hádanka: „Kto uhádne čo je to za objekt?“
Umenie. Pravdepodobne moderné. Šantiace kobulky. Kam sa hrabú na nášho Svätoplukovho žrebca.
Odtajnenie: Tá blýskavá budova hore na fotke nad koníkmi je parkovací dom. Tu dole, to je divadlo.
Nejaký Pajko stojí pred divadlom. Dole sedí mne neznáma žena v šatách.
Tak a konečne poznám zdroj, odkiaľ pochádzajú kyjaky, čo ich Váňuška v Mrázikovi vyhodil do luftu.
Kostol. Evanjelický.
Vodný živočích. Miestna liečivá voda sa teda nezdá. 15, slovom pätnásť prameňov tu majú.
Toto nedokážem rozlúštiť ani ja. Inak našli sa tu vykopávky z roku 3000 pred Kristom.
Veľmi pekný dom. Inak tu kde sa moceme, tak je všade pešia zóna.
Miestni pohlavári zavesení na radnici. (Že by recept na krízu?)
Krása. To je radosť písať listy a pohľadnice. V pracovné dni ju vyberajú dokonca 2x denne.
Čokoládové fajnové pralinky. To chce detail.
To je on. Famózne. Kašlime na diétu!
Tu, veru hej, presne tu sa nachádzame. Prvá písomná zmienka o tejto osade je z roku 121. Samozrejme si tu Rimania zriadili kúpele.
Nie vždy sa všetko podarí, ale možno to tak naschvál ide šrégom.
Prameň miestnej liečivej vody. Môže sa piť iba 1 liter denne. Nazvem ho: Dobiedzajúce šteklivé myšlienky.
Priatelia – chlapi. Ako vidno, niet sa prečo obávať prípadnej islamizácie Európy. Ja by som ju v tomto prípade skôr privítal s otvorenou náručou.
Ružové okuliare s filtrom.
Schránka na budove nakladateľstva. Sem sa môžu hádzať listy, rukopisy kníh (aj anonymné) a rôzne darčeky. Rukopisy som si vymyslel.
Stredovek. Snáď dobre hádam.
Akcia! Dve čižmičky za cenu jednej! No nekúp to.
Rentieri si užívajú zubaté, mínus sedem stupňové februárové slniečko a ja som tu jediný, čo tu maká.
