Oblečieme si župan a podrobne preskúmame mesto BB. Baštu imigrantov.
Aby bolo jasné, tak Banská Bystrica to nebude, tá neleží momentálne v centre nášho záujmu. My sa presunieme takmer do Francie. Tesne pred hraničnou riekou Rýn zabrzdíme a z diaľnice odbočíme do Baden-Baden v Baden, kde 2x Baden je mesto a 1x Baden je oblasť. Do roku 1931 sa mesto volalo iba Baden, čo spôsobovalo chaos, tak to zduplikovali a je pokoj. Slovenskú mutáciu som použil ako názov pre tento článok. Pozor! Ešte je jeden pod Viedňou, tak aby ste to nepoplietli.
Osada na úpätí Schwarzwaldu (Čierneho lesa), je od Karlsruhe vzdialená čo by kameňom dohodil, ale iba toho, kto je bez viny. Trvalé bydlisko tu má 55 tisíc duší, podobne asi ako Trenčín. To len tak pre predstavu. Mesto leží v nadmorskej výške 181 metrov, čo je presne tak akurát. Terén je tu členitý, doprava okolo centra jednosmerná, v centre pešiozónová.
Je to mesto kúpeľné. Tiché. Lebo je nedeľa ráno a soboty tu bývajú určite dlhé. Zaujímavé je, že tu nikde nevidíte smetiaky s komunálnym a triedeným odpadom. Dozvedel som sa, že oni ich samozrejme majú, len sú schované. V garáži napríklad. Smetiari prídu, otvoria si garáž, smeti vysypú, garáž zavrú a ide sa ďalej.
Vráťme sa ale k téme. Imigranti sú tu, budú tu a aj tu vždy boli. V roku 80. po Kristovi sa tu ocitli rímske légie, podobne ako v tom Trenčíne, a založili si tu kemp s názvom Aqua (voda, kúpeľ). Ani sa im nečudujem. Človek sa trmáca po cestách necestách, sem tam rany rozdáva, ale aj prijíma, tak mu dobre padne staroveký wellnes v teplej vodičke.
Rímski papaláši vedeli čo je dobré, tak sem neváhali merať cestu cisári Trajan, Hadrián a Caraculla. Posledne menovaný nariadil stavbu luxusných cisárskych kúpeľov.
Stredobodom celého diania je Kurhaus, kúpeľný dom. Postavili ho v rokoch 1821 – 24. Je to taká protiváha jednému kláštoru a štyrom kostolom.
Ak lepšie zaostríte svoje zrakové orgány, tak uvidíte pod hodinami nápis CASINO. V minulosti sídlo dekadencie, voľných mravom, zhýralého života, nočných avantúr, nadmernej spotreby šumivých alkoholických nápojov a tabakových výrobkov...presne ako internát na vysokej škole.
Hazard je pľuha a mrcha zlá. Fjodor Michajlovič Dostojevský by to potvrdil, veď tu údajne prehral aj to čo nemal. Ja som vnútri nebol. Vstup povolený iba v spoločenskom odeve s kravatou a taký som po ruke nemal. Neostáva nám iná možnosť, ako veriť Marlene Dietrich, ktorá o ňom povedala – „Je to najkrajšie kasíno na svete. Ja to musím vedieť, veď ich poznám všetky.“
V tomto liečebnom dome dokážu naozaj liečiť. Od závislosti na peniazoch. Spoľahlivo a niekedy naozaj aj definitívne. Z dôvodu zvýšeného počtu dobrovoľných odchodov do večných lovíšť, po prehrách v kasíne, má domáce obyvateľstvo zákaz vstupu. Ani kravata im nepomôže.
Bez divadelnej scény by to nebolo kompletné. Tento stánok kultúry postavili v rokoch...načo to sem píšem, aj tak si to nebudete pamätať.
Každý poriadny hotel, alebo penzión tu má svoje meno, tradíciu a hlavne stabilnú, solventnú klientelu, ktorá sa sem rada navráti.
Kúpeľná kolonáda, ako ju zažili páni Borodin, Gogoľ a Tolstoj. Slávne a známe osobnosti sem chodia s obľubou.
Nad mestom smerom do lesa sa týči Starý zámok. Dnes je z neho už iba ruina. Onehdy tam mal svoje sídlo bádenský markgróf. Neskôr sa presťahoval bližšie k civilizácii do Nového zámku. Toho sa v roku 2003 zmocnili imigranti. Moslimský. Kúpila ho kuvajtská skupina Al-Hassawi, oplotila a prerába a buduje. Možno kúpele, možno hárem a možno nedajbože mešitu.
Rovnako ako u nás doma, aj tu sa ako prvé plnia krčmy. Skoro ráno a tlačenica začína.
Umenie tu má zelenú. Zobrazené maľby touto cestou dávam do pozornosti Estétovi s veľkým E ako Emil z Dolného Lopašova.
Pešia zóna. Toto by bol možno tiež pekný obraz. Ešte si to rozmyslím.
Potentát minimálne európskeho formátu. Nacisti po ňom pomenovali krížnik. Pošliapali týmto aktom jeho odkaz. Dobre že ho Briti potopili. Tie mravce s kuframi pod ním sú samozrejme imigranti. Ruština sa ozývala na všetky strany, ako by im to tu patrilo. Vlastne asi aj patrí.
Otto von Bismarck – železný kancelár. Nemecký otec vlasti. Často tu trávil dovolenky a často tu sprevádzal nemeckého cisára. Je to čestný občan mesta.
Lekárne sú všade na svete. A všade na svete platí, že komu není shůry dáno, v apatyce nekoupí.
Fontána ešte drieme. Nebojte sa, ona to poriadne rozpumpuje, keď príde jej čas.
Časové znamenie, tuším secesný funkcionalizmus. Neviem isto, lebo ja som nemal estetiku ako voliteľný predmet na strednej škole, ale chémiu z donútenia.
To je určite Nastenka z Mrázíka. A dostala básničku aj s venovaním od autora. Mižu nám na vojne recitoval úryvky od neho...no riadne prasačinky. Bisťu, to sme sa v škole o ňom neučili.
Vták sa tvári ako socha, ale je živý. Pózuje lepšie ako otec vlasti.
Ako som už spomenul niekde vpredu, tak terén je tu taký hore dole, čiže členitý. Ako vo Vimperku. Pomaly stúpame ku kúpeľnému domu, komplexu bazénov pod jednou strechou, k Fridrichovmu kúpeľu.
Budova bývalého parného kúpeľa. Niekde pod ním sa nachádzajú pôvodné rímske kúpele.
Celá procedúra vo Fridrichovom kúpeli trvá od 2 do 4 hodín a ide tu o 17 chodový kúpeľ. Striedajú sa sprchy, studené a teplé bazény, teplé, horúce a ešte horúcejšie sauny, masáže, streky a celé je to zakončené relaxačným poležájevom a kulinárskym posilnením. Mark Twain, ktorý sa tu svojho času čaboril, napísal svojmu priateľovi: „Tu, vo Fridrichovom kúpeli zabudnete po 10 minútach na čas a po 20 minútach na celý svet.
Za týmito dverami sú zamknuté poklady. Pramene vyvierajú z hĺbky 2000 metrov a majú 68 stupňov Celzia s výdatnosťou 800000 litrov denne, ktoré obsahujú 2400 kilogramov minerálov.
O tom, že je tu habadej parkov, sadov, promenád vás asi nemusím veľmi presviedčať. To je náročné slovo. A je tu fúra obchodov, obchodíkov a butikov s nie práve najlacnejším tovarom.
Keď prší, tak sa ide do galérie obdivovať a hlavne nakupovať.
Je dobré, ak sa pripomínajú aj udalosti, na ktoré by sa najradšej zabudlo. Pomník židovským obetiam počas Krištáľovej noci.
Na prvý pohľad to vyzerá na výlet štúrovcov na zrúcanine hradu Devín, ale toto je iný zájazd. Dielo vytesané do kameňa nesie názov „Skupina na olivovej hore“ a ide tu vskutku o neskorú gotiku z konca 15. storočia. Pre kresťanov má určitý význam, pre viac informácií viď Bibliu.
Najobľúbenejší hostinec v intraviláne a ako inak, samozrejme vo vlastníctve imigranta.
No a konečne je tu aj fontána, ktorá tryská hádveó.
S pozdravom Váš imigrant Igor.
