Lebo ja sa už veľmi dobre poznám. Posledných 25 rokov ma ten kopec poriadne provokoval. Gaderskú dolinu som pred časom prešiel na bicykli. Ešte aj kedysi dávno sme tam boli na výlete s ROH z maminej roboty. Fazuľou sme sa priviezli z Bojníc. Opekala sa živánska. To bola dobrota! Takže, zhruba tuším, čo môže pútnika pri výstupe očakávať. Fakt iba zhruba, na dôvažok z bicykla a živánska to žiaľ nebude.
V sobotu som nemal čas, a ani vhodné technické zázemie. Mimo iných absolútne zbytočných činností som behal aj po nákupe. Zháňal som jeden konkrétny artikel. Dnes už môžem bez mučenia priznať, že bez neho by som asi Tlstú nezvládol. Hore možno ešte áno, ale návrat z kopčiska by bol poznačený zdravotnou ujmou. Veď ho v texte spomeniem.
Sadám krátko po deviatej do auta. Cestou ešte nakladám parťáka a cez Vyšehradské sedlo sa prehupneme do Turca. No, poviem vám to slušne. Celkom iný svet nás zaskočil. Hmla na obzore, oblaky a o 5 stupňov menej. Autiak začal hlásiť menej ako 3° Celzia. Nič nás nezastaví. V Blatnici to trochu poznám, takže trafíme hneď na 1x aj bez navigácie. Majú to tu dobre značené. Šťastena stojí pri nás. Obsadzujem posledné voľné miestečko na parkovisku.
Od mojej poslednej návštevy tu pribudla gýčová drevená brána v štýle americkej kultúrnej revolúcie. Nafotím jej detaily, ale vás s nimi nebudem trápiť. Možno nabudúce. No dobre, keď tak pekne žobroníte. Komentovať to ale nebudem.
Tématická odbočka od nosného textu:
Návrat k tomu, prečo sme sem prišli.
Teraz ideme po žltej značke. Neochvejne. Obloha, niekde vysoko nad nami, dostáva pomaly rozum. Slnečný deň predpovedali, ale nezabúdajme, že sme v Turčianskej (zimnej) záhradke.
Príroda vždy zvíťazí. Je čas na prvú a krátku prestávku, čiže po našom na cik-pauzu. Vy si zatiaľ môžete naštudovať, čo všetko sa tu nemôže:
Práve ma napadlo, pri písaní tohto článku, že nie som poistený v prípade úrazu v horách. Ihneď tak činím. Už som sa poistil. 17,01€ na celý rok.
Mestská asfaltová turistika končí. Opúšťame spevnenú komunikáciu. Po modrej značke pokračujeme ďalej v našom ťažení. Vlastne, máme v pláne ju celú absolvovať. Ostrú dnes vynecháme z itinerára. Chcelo by to skorší štart, alebo aspoň posunúť západ Slnka. Minimálne o dve hodiny. Nechce sa mi veľmi blúdiť nočným extravilánom obce Blatnica.
No a to je ten môj avizovaný nákup. Na poslednej túre som mal na nôžkach síce turistickú, lež zánovnú obuv. Dezén vhodný akurát tak na hríby. Do mierne náročného terénu. Už na Kľaku sa mi prihodili, hlavne pri zostupe, prekérne situácie o hubu. Tak som sa rozhodol investovať do nových krpcov. Zhodnotím ich na záver článku, aby som sem vniesol trochu napätia.
Vstupujeme do Národnej prírodnej rezervácie. Spolušliapača Jozefa teraz napadlo, že si zabudol doma píšťalku. Akože budeme utekať pred chlpáčmi, a ešte si pri prekážkovom behu popiskovať?
Chodník vedie Vápennou dolinou. Zatiaľ sme tu osamotení. Stúpa mierne, pozvoľna, ako keby nás nechcel zbytočne vyplašiť.
Na úvod sme si povedali jednu veľmi rozumnú vec. Pôjdeme komótne, nemusíme si predsa nič dokazovať.
Prekonávanie prekážok patrí do výbavy každého turistu. Platí to aj pre emeritného horolezca.
Miestami sa dostávame do úsekov, kedy sa nestačíme čudovať. Jednak nad majstrovstvom prírody, ale aj nad tým, kam sa to vlastne teperíme.
Ak sa sem raz vyberiete, tak vám dám dobrú radu. Zvoľte si výstupovú cestu na Tlstú ako my, touto famóznou dolinou. V úvode je teda nič moc, ale neskôr sa premení na veľmi zaujímavú a odmení vás krásnymi scenériami.
Keby nedajbože začalo pršať, máme sa kde uchýliť. Ale dnes sa stopercentne spoľahnem na meteorologickú predpoveď. Má byť pekne, slnečno a relatívne teplo. Veď aj preto mám znovu rifľové bermudy.
Pozrite, pozrite, aký stupáčisko je už za nami. Interval medzi prestávkami na vydýchanie sa úmerne skracuje s dosiahnutou nadmorskou výškou.
Riedky vzduch, zase musím odpočívať. Tak fotím, aby som tu nebol za slabocha. Už je to raz tak, predbiehajú nás mladšie a hlavne štíhlejšie ročníky.
Prvých 350 výškových metrov je úspešne za nami. Dosiahli sme na prvú métu výstupu. Jaskyňa Mažarná.
Chcel som niekde zistiť, ako vznikol jej názov. Nedá sa. Je to pravdepodobne nesmierne tajná informácia. Už je tu akosi husto. Začínajú sa trúsiť aj ľudia z vrchu kopca.
Jaskyňa je voľne dostupná obyvateľstvu. Treba si však pribaliť do batoha lucernu. Alebo si posvietiť bleskom na fotoaparáte. Sála z nej chlad. Tak sa stalo, že sa mi zahmlil objektív a ja som potom vykúzlil niekoľko nepoužiteľných umeleckých skvostov.
Trochu sme pookriali počas exkurzie tej tmavej diery do vápenca. Je to fajn, lebo nás čaká najveselšia časť výstupu. Úseky s reťazami.
Nie je to zase také strašné. Pre istotu si treba ale dobre premyslieť, či sem vyteperíte aj predškolákov. Ak áno, treba ich asi istiť.
Možno je práve pán Karol Mikuláš na príčine, že som začal znovu s turistikou.
Ja som s ním bol minule na jednej viacdňovej túre. Mama nás vytiahla do Roháčov. Tiež tam mali byť reťaze. Neviem, lebo som obrazne pustil do gatí, zaťal sa a odmietol ísť ďalej. Že tam je iba taká 300 metrov hlboká priepasť, a to musím sedieť obkročmo na hrebeni, pár metrov sa posúvať, veď oni ma budú pridržiavať, a tak podobne. Tak sme sa museli vrátiť. Našťastie bola nevídaná hmla, potom tuším aj pršalo. Nakoniec boli všetci radi, že sme to obrátili. To minule bolo v roku 1978, ako mi napísala moja sestrička. Záväzok do budúcnosti: Skúsim to absolvovať ešte v tomto živote.
V strednej reťazovej pasáži je oddychové miesto, kde sa naskytne aj prvá vhodná príležitosť pozrieť sa do diaľav. Ako ináč, bez smogu by to nešlo.
Kedysi, keď som bol ešte neskúsený a začínajúci bloger, tak som fotky priostroval. Teraz kýcham na to. No poďme ďalej, lebo nás tu aj noc zastihne.
Je tu ešte jedna adrenalín zvyšujúca pasáž. Zvládneme všetky prekážky a výzvy na nás kladené. Retiazky nás istia pred zgobonením sa do údolia.
Aha, modrá obloha. Dnes nezmokneme do nitky. Mokrý do nitky som už tak či tak. Bundu som už dávno zhodil zo seba. Ešteže mám krátke gate navlečené. Dnes ako jediný. Znovu vstupujeme do lesného porastu.
Naozaj, prísun kalórií je nevyhnutný. Dopingová kontrola je ďaleko a pokiaľ sa k nej prepracujem, tak už budem dávno mimo podozrenia. Ale druhú dávku životabudiča potom neskôr odmietnem. Veď treba to ešte domov odkarovať.
Môj skromný odhad stúpania sa pohybuje medzi 35 a 40 stupňami. Našťastie sme disciplinovaní, neskracujeme si cestu, ideme po značke (stále modrej) a tento úsek v lese traverzujeme.
Tento pohľad pôsobí ako balzam na moje nohy a na dýchacie cesty. Horné aj dolné. Už od jaskyne sa chlácholím, že dôležitý nie je až tak cieľ, ako cesta k jeho dosiahnutiu. Tesne pod vrcholom som si neodpustil kinematografický počin. Opäť nás nesklamala perfektná réžia a pevná ruka kameramana.
To je už totálny vrchol. Je to vlastne iba taká trávnatá placka.
Vyzerá to presne tak, ako keď Američania pristáli na Mesiaci. Len vlajka je iná. Kto vie, kde vlastne pristáli.
Dnes už vyššie nepôjdeme. Od auta sme vypochodovali o 10:12 hod. SEČ. Túto fotku som urobil o 14:16 hod. SEČ. Po miernom zaokrúhlení a použití prstov jednej ruky mi vychádza, že výstup nás zabavil na 4 hodiny.
Tisíctristosedemdesiattri metrov nad morom. Vetrík pofukuje, tak sme sa improvizovane rozhodli, že čo tu čo máme zbytočne oxidovať, poďme si nájsť miesto v závetrí. Musíme sa zbaviť proviantu a nápojov, kto by to na chrbte teperil ešte dve hodiny.
Hneď v popredí je Ostrá. Zapisujem si ju do zoznamu, ale zatiaľ bez konkrétneho termínu. Zbytok osádky po dvoch dňoch otočil o 180 stupňov. Je ochotný zúčastniť sa tejto expedície a berie to už ako hotovú vec.
Objavili sme tu aj bazén. Žiadna celebrita v plavkách sa v ňom ale na našu smolu neochladzovala.
Pri pátraní po závetrí sme pozvoľne zostupovali po modrej značke smerom na Muráň. Ale najprv obedná pauza. A siesta nesmie tiež chýbať. Nemal by som to takto verejne...ale, čert ho ber! Aj nikotínovú vzpruhu som si doprial.
Naozaj je to tak, že skaly vyzerajú omnoho monumentálnejšie odspodu. Vedľa tej vrchnej sme išli, a ani som si ju nevšimol. Obzriem sa, a aký údiv nastal.
Celá dolina, Konský dol, je tak trochu nudná a považujeme ju fakt iba za transportnú trasu do cieľa. Priznávam sa, že táto klasifikácia je do značnej miery spôsobená únavou. Nôžkami už ledva prepletám a nedokážem pochopiť, kto tu po chodníku rozsypal tie kamene a korene stromov nevyklčoval. Asi ňou pôjdeme na budúce smerom hore na Ostrú. Tak uvidím, aký dojem zanechá potom.
Ak ma výpočtová technika neklame, tak sme dnes zdolali 1736 výškových metrov. Hore 868 a dole 868. Celá túra nám trvala 440 minút.
Vyhodnotenie testu športovej turistickej obuvi:
Som nadmieru spokojný. Dobre držali na každom podklade. V smere do neba a aj do pekla. Lístie, blato, kamene, tráva a aj korene im nespôsobovali žiaden problém. Teda, až na jeden pozdĺžny a zákerný koreň na chodníku. Už som sa videl rozpleštený na zemi. Ale kombináciou kazačku a telemarku sa mi podarilo ekvilibristicky získať naspäť stratenú rovnováhu.
Turistike zdar!
PS: Zase som nepriniesol magnetky.
