
Každá výprava musí niekde začať. Inak tomu nebolo ani v našom prípade. K svojmu, počas dlhých zimných večerov vysnívanému cieľu. Odniekadiaľ sa musí začať, tak preto sme vyrazili z Duchonky. Príjemnou lesnou cestou, samozrejme že do kopca, sme sa dostali nad obec Podhradie.

V tejto fáze sme nemali ešte celkom jasné, ktorú trasu si zvolíme. Isté bolo iba to, že chceme ísť na Tematín. Stoj čo stoj! Spod smutného vŕšku sme sa odrazili na Tlstú horu. Sympatický názov.

Slnko pieklo ako najaté, tak nám prišlo vhod malé občerstvenie. Našťastie nás nezočil žiaden miestny macko.

Pomaly sme na hrebeni a nám sa naskytujú pekné prírodné scenérie.

Prach si a v prach sa obrátiš. Ale to neplatí pre nás a my zvesela šliapeme do pedálov.


Patrón turistov. Tak tu by som ho naozaj nečakal. Aj keď som pohan, potešilo ma, že nie je poškodený. Takto „ďaleko" od civilizácie sa dostanú asi iba civilizovaní jedinci. Lesná cestička vyúsťuje do otvoreného priestranstva. Sme v Sedle pod skalinami.

Nie nadarmo sa to tu tak volá. Sú tu zaujímavé kamene. Len s bicyklami máme trochu oštaru, lebo úsek je nevhodný na jazdu, tak ich pokorne tlačíme po značkovanom chodníku. Šikol by sa nejaký šerpa.


Najhoršie je bez ujmy na zdraví za nami. Prehupli sme sa na druhú stranu pohoria a otvára sa nám panoráma Považia.

A že neberú. Pardon, nerastú. Aj keď som mal minuloročnú hubovú sezónu biednu, bedľu nechávame svojmu osudu a pokračujeme v ústrety novým výzvam.

Kopec pred nami a nedá sa obísť, potvora akási. Toto čo vidíte, je chatová a lyžiarska oblasť Bezovec. Tak je logické, že kopce sú tu ako doma.

Dolinka pod nami smeruje do obce Hrádok. Aj odtiaľ je hrad Tematín prístupný.

Bezovec to má u mňa nahnuté. Vládne tu totiž totálny letný turistický kľud. Teda čo sa týka občerstvovacích staníc. Kde nič, tu nič otvorené. Keby som to bol tušil, volil by som so stopercentnou určitosťou inú trasu. Hasím smäd iba nealkoholickým, príručným nápojom.


Lesnými a lúčnymi cestami, samozrejme stále po značkovom chodníku, sme dorazili do lokality Pod Javorníčkom.

Existujú zlomové okamihy v dejinách ľudstva. Napríklad keď Vás zradí technika. Vieme že platí, čo sa má pokaziť, tak sa aj pokazí. Samozrejme, že v ten najnevhodnejší čas. Ešte že som si so sebou na túru pribalil servismana: „Ukáž čo dokážeš sokolík, čas Ti beží!" Nútenú prestávku využívam na jeden zdravotný dym.


Takto by to malo fungovať všade. Nájdeš nachystané, použiješ a pripravíš pre ďalšieho, ktorý príde po Tebe.

Už to nemôže byť ďaleko. A veru, aj tak je.

Na hrade vládne čulá atmosféra. Pracovná, aj keď je práve prestávka. Viac sa dozviete tu: http://www.tematin.eu/



Hrad Tematín postavili, ako uvádzajú moji internetoví informátori, niekedy po roku 1242. Prvá písomná zmienka sa datuje na rok 1270. Zbúrali ho v roku pána 1710.


Dostali sme sa do štádia, kedy musí nasledovať povesť. Je ich údajne viac, my máme po ruke dve. Obidve sú úzko späté na vznik vlastného podstatného mena Tematín.

Slovenská (pozitívna a preto pravdivá) verzia: Ako vieme, moje milé deťúrence, draci tu boli odjakživa. Drak je impozantný tvor a dokáže lietať. Lenže potrebuje pristávaciu plochu. Považskí šarkani si jeden taký mimoriadne vhodný pľac vygúglili. Vysoko v horách, ďaleko od domorodého obyvateľstva. Náhorná plošina má mierne zaoblený reliéf. Je to také temeno, kde nič nerastie. („temä" - uvádzajú historické pramene.)

Lenže občanom už liezli draci na nervy, aj s ich leteckými dňami. Na tieto mierumilovné a vegetariánske stvorenia hádzali vinu za zmiznutý dobytok a iné osoby. Začali ich loviť a šiť z nich kabelky. Letisko bolo zrušené a na jeho mieste postavili hrad a aj keď sa tu údajne nekradlo, tak ho, pre pokoj duše, obohnali vysokými múrmi. („týn" - staroslovanské slovo pre ohradené miesto)

Temä + týn = Temetyn (13. Storočie)

Keď si už mysleli, že skántrili posledného draka, zorganizovali záhradnú slávnosť. Prítomný bol aj miestny národovec a starý Slovák, sluha Ďurko. Za jeho pokrokové názory ho uvrhli uhorskí mocipáni na noc do záchytky. Zlé jazyky tvrdia, že bol pod obraz boží, čomu však žiadna súdna duša nemôže uveriť, lebo my veľmi dobre vieme, že národovci zásadne nepijú!


Ľahol si na slamu v žalári a dlhú chvíľu si krátil hlasnými výkrikmi a spevom. Treba podotknúť, že vulgárne texty, ktoré sa mu rinuli z úst, aj keď neboli celkom zrozumiteľné, si miestni uhorskí mocipáni plne zaslúžili. Taký to bol hrdina!


Ráno stráže otvorili temnicu a Juraja nikde. Samozrejme to zvalili na šarkana, že ho údajne spapal. Vegetarián a vymretý! Smelo to môžeme nazvať ako protinárodné spiknutie. Ale my veľmi dobre vieme o tom svoje a ako to bolo v skutočnosti!

Zo zrúcaniny hradu je výhľad doširoka, doďaleka.


Zahraničná (neobjektína) povesť: Uvádzam ju iba pre úplnosť. Objektívny čitateľ si istotne o nej urobí vlastnú mienku.

Kočovné kmene z východu plienili našu úrodnú prsť ako sa len dalo. Výnimkou nebolo ani okolie Tematínu. Usadil sa tu jeden gauner so šikmými očami. Mal dcérenku. Volala sa Harmatka, čo niekto prekladá ako „Kvapka rosy". No čo sme na divokom západe? Kto to kedy videl, mať také indiánske meno na Slovensku! Hovoria, že bola krásna, milá a voľné chvíle si krátievala jazdou na koni a lovením zveriny. Pravda je však taká, že bola strapatá a jazdila na malom koníkovi s krivými nohami. Jediné čo ulovila, bol jeden maďarón, janičiar akýsi nepodarený. Volal sa Bača a mali spolu pomer. (Teraz fakt nenarážam na „oravského baču A.H., ktorý mal údajne techtle mechtle s Aziatmi. Pre istotu sa ospravedlňujem, jeden nikdy nevie.)

Každému normálnemu musí byť jasné, že koník sa javil ako absolútne nevhodný do kopcovitého terénu. Nešťastie nedalo na seba dlho čakať. Raz nezvládol miestny Taxis a Harmatkina duša už letí do večných lovíšť. Na mieste ju pochovali. Miesto pomenovali „temetö" - pohrebisko, cintorín.


Masochistický zapredanec Bača (a či Bačo) si na mieste hrobu postavil hrad, lebo mu bolo údajne smutno za svojou láskou.


Do kasičky vhodíme finančný obnos na podporu obnovy hradu a vyrážame na spiatočnú cestu. Struhneme to cez abstinujúci Bezovec a potom šúsom dolu kopcom. Priamo serpentínami, do nám už dobre známej obce Nová Lehota.

Doplníme zásobu tekutín, lebo nás čaká ešte jeden krutý kopčisko. Vodu do fľašky pre istotu a vychladené čapované pivo priamo do organizmu.
A už je to tu. Trošku zatlačíme a šťastlivo sa dostávame do východiskového bodu dnešnej túry, na Duchonku.
