Ovos. Hlavný hrdina dnešného receptu sa volá ovos. Je tak zdravý, že až je to podozrivé. Obsahuje vitamíny, minerály, balastné látky a ešte všeličo iné, pozitívne pre naše telo. Mimo iného sa z neho vyrába aj škótska whisky. Kone majú z neho krásnu a lesklú srsť.
Ovsené vločky. Dočítal som sa zaujímavú informáciu, ako sa vyrábajú ovsené vločky. Chytí sa taký ovos a švacne sa medzi dva valce a zlisuje sa. Deti neplačte, ovos to nebolí, lebo už je dávno mŕtvy. Na opačnom konci sa už sypú hotové ovsené vločky.
Recept na dnešnú lakocinku jeho neznámy autor pôvodne pomenoval: Sušienky z ovsených vločiek. Práve dozrel čas, aby som Vám nabonzoval všetkých účastníkov dnešného mecheche. Tu je ich skupinová fotka. Ponížene uznávam, kompozícia nedosahuje bombastickú kvalitu a jednotlivci sa nechceli usmievať ani pod hrozbou opekania v peci.
150 g hladkej múky
150 g masla alebo margarínu - ja som použil maslo, lebo som stredná vrstva
150 g práškového cukru
Soľ - takto to bolo v recepte, tak sa nepýtajte že koľko. Ja som dal takú štipku.
120 g ovsených vločiek
3 PL mlieka
Kritickým okom zhodnotíme, že recept je to maličký, tak to všetko vynásobíme trojkou. Šupneme to do misky a necháme sa realizovať našu Božku. Takto ľa.
Proces miešania je náročný, zdĺhavý a nielen pre ženskú polovicu ľudstva aj únavný. Ale Božke to nevadí, dokonca sa zdá, že jej to robí dobre. Tak ju ešte nechajme, nech si do sýtosti zamúti.
Cesto je hotové vtedy, keď je všetko pekne krásne rovnomerne porozdeľované. Musí to mať správnu gulášovú konzistenciu. Guláš je vtedy OK, keď v ňom stojí lyžica. Vot smatríte.
Nachystáme si dosku a valček na vaľkanie cesta a ideme nato. Urveme vhodné kusisko cestoviny a bez milosti ju zmangľujeme do výšky 3 až 5 milimetrov. Ako sa nám podarí, tak to bude. V peci trošku napuchnú, ale hneď aj spľasnú. Takže tak, keď sme si to vyvaľkali, ideme vykrajovať. S elánom si v optimistickom duchu nachystáme rôzne vykrajovače na linecké cesto a tak. Pritlačíme vykrajovač a...nič. Teda nie celkom, ale výsledok je pofidérny. Oni, tie vločky akési ovsené, ostanú totiž celé. A sú tuhé. Zhrnuté a podčiarknuté, nevykrajoval som, ale odtrhával som neforemné a po krajoch zubaté objekty.
Dobrá rada nad zlato a zadarmo. Zoberie sa veľký kuchynský nôž. Ostrý ako ten šľak musí byť. Rezná hrana je oblá. No čo budem čo vyprávať, takto by mal vyzerať:
Postupujeme nasledovne. Do pravej labky uchopíme pevne našu mačetu. Špičkou sa dotkneme dosky, rezací nástroj zviera s pracovnou plochou uhol do 45 do 60 stupňov. Hojdavým pohybom odfikneme kraj cesta, čím ho prakticky zarovnáme. Vykrajujeme si rôzne tvary od výmyslu sveta, ako sú obdĺžniky a štvorce. Prípustné sú aj kosoštvorce.
Predhrejeme rúru, na plech dáme papier na pečenie a naň naše výtvory. Ten papier je dobrá vec, len sa debilne skrúca. Finta fň: so skleným zúrivým pohľadom vnikneme do chladničky a zmocníme sa masla, hery, palmarínu, alebo čo je po ruke. Plech potrieme predmetnou tukovou kockou a papier je priľnutý. Basta fidli!
Teplota rúry. Tak to je vždy dilema. Povedzme okolo 200 grádov.
Čas pečenia. Ešte tvrdší oriešok. Na začiatok navrhujem 12,5 minúty. Potom si dolaďte temperatúru a aj dĺžku tepelnej úpravy. Ale pozor! Treba to sledovať, lebo sa prihodí to, čo aj jednému machrovi a plod našej námahy skončí kde?
Správne tušíte, v odpadovom koši. Nech je našim prihorencom zem ľahká. Amen.
Výsledok práce našich šikovných rúk a umu by mal vyzerať presne takto:
Podľa mojej skromnej mienky to nie je zase také obrovské terno, ale zjedli sa všetky a chutilo to celému príbuzenstvu. Celé som si to kontroloval. Verím, že aj tie divoké stáda koníkov by si pošmákli. Veď je tam cukor a ovos.
((kone))
