400 gramov múky nasypeme do nejakej nádoby. Najlepšie do takej vhodnej. Aby sa nám v nej pohodlne miešalo. A ešte jedna vec, mala by byť dostatočne veľká. Lebo cesto, to je to, čo chceme aby nám vzniklo, nám bude potom kysnúť, rásť, jednoducho zväčšovať svoj objem. Nechceme to mať kade tade po celej kuchyni. Lenže akú múku? V recepte, podľa ktorého som ja knedľu chystal, písali autori, že hrubou mouku. Pohotovo preložím: hrubú múku. V nemecky hovoriacej krajine, z ktorej sa k vám prihováram, takú ale nenájdete. Oni si to značia po svojom:
Kto chce, tak múku preoseje. Dokonca som niekde už čítal, že dvakrát. Alebo to bolo dva razy? No čo si! Ani raz. V strede múky si krúživým pohybom, dvoma prstíkmi, vytvoríme priehlbinku. Akože sopku. Kapišto? Tak teda po našom. Vymodelujeme maketu Gerlachovského štítu. Názorná ukážka:
Nalejeme do priehlbiny 3 poldecáky vlažnej vody. Vysypeme do nej 1 ČL alebo 1 KL cukru. Podľa toho, kto kde pije. Rozmrvíme do kráteru ½ čerstvého droždia. Náš výplod tvorivosti uložíme niekam na teplé miesto a 15 minút ho totálne ignorujeme. Kvások sa prebudí z hibernácie naspäť do plnohodnotného života.
Pridáme 1 slepačie vajce a aby som nezabudol, tak aj 1,5 KL soli. Miešame a miesime a znovu miešame, kým sa cesto neodlepuje od stien a je také jednoliate, homogénne. Jednoducho fajné by malo byť.
Dostali sme sa do štádia, kedy to už od nás nezávisí. Cesto má papalášske maniere. Vyžaduje si teplé miestečko. Zababušíme ho do duchien, alebo do takej zelenej kockovanej deky a na radiátor s ním. Samozrejme musí byť vykurovacia sezóna. Je tu aj možnosť nastaviť elektrickú rúru na 25° Celzia a cesto saunovať v nej. Ale to je iba pre pracháčov, čo dostali energopomoc od štátu. Asi tak na 1 hodinu mu ho doprajme absolútny kľud.
Cesto sa odulo na nás. Nevadí. Presne to sme chceli! Nachystáme si dosku na pečenie. Kto nemá dosku, tak nejakú podložku. Povrch pomúčime. Cesto, ako v rozprávke, kde sa voda sypala a piesok lial, tak to cesto presne takým mechanizmom sypoliatia premiestnime z nádoby na podložku.
Ale že je utešené. Teraz ho budeme poriadne miesiť. Ručná práca si vyžaduje svoj čas. Nakoniec sa nám podarí vytvarovať takýto knedľový základ.
Teraz trochu teórie. Knedle rozdeľujeme podľa technologického postupu prípravy na:
po a) verené v pare, alebo
po b) varené vo vode.
Náš prípad tepelnej úpravy bude po b). Nájdeme si hrniec. Doporučujem ten najsamväčší v domácnosti. Podľa toho aký je veľký, nachystáme si našu knedľu. Alebo množné číslo od knedle, čo sú knedle. Zbytočne neotáľame. Nádobu (jasné že náš hrniec) naplníme vodou, s cieľom priviesť kvapalinu do varu. Ani sa nenazdáme a vodička spokojne buble. Polotovary presunieme do hrnca, čo nie je žiadna sranda ako sa zdá.
Varíme 17 minút bez toho, aby sme nadvihli pokrievku! Rozumeli ste? Zopakujte to po mne! Varíme 17 minút bez toho, aby sme nadvihli pokrievku! Doporučujem si to stopovať. Keď dozrie čas, tak veľmi, ale naozaj bez špásu, veľmi pomaly dvíhame pokrievku. Inak údajne knedľa spľasne a to sa rovná gastronomickej katastrófe. Hneď po vybraní z kúpeľa ju popicháme ihlicou, alebo špajdľou a potrieme olejom.
Hovorí sa, že dobrá rada nad zlato. Ja mám až dve.
Prvá rada nad zlato:
Priatelia, my si musíme veriť a nepodceňovať svoje schopnosti! Vyvarujme sa preto začiatočníckym chybám. Naša knedľa určite v hrnci zväčší svoj objem. Áno! Pre zahraničných účastníkov kurzu varenia: yes vole! Preto napustíme toľko vody, aby knedľa plávala a neležala lenivo na dne. Zároveň sa nesmie dotýkať pokrievky.
Druhá rada nad zlato:
Fakticky treba použiť veľký hrniec. Inak sa nám podaria púštne červy z Duny. Chuť a konzistencia ok, na vzhľade treba popracovať. (poznámka šéfkuchára: „Milosť Vaše Blahorodie, to boli moje prvé knedle v živote!“) A potom som v pivnici objavil toto.
Môj život v troskách odrazu získal nový zmysel. Oplatí sa ďalej zvŕtať sa v kuchyni. Nebudem si ja už nikdy v živote knedľu kupovať...a podobné motivačné nezmysli tiež neuvádzam.
Nespomienky na moje ranné detstvo. Lebo si nespomínam, že by sme doma niekedy knedľu parili, alebo varili. Aj keď mama bola excelentná kuchárka a pekárka. Priznám sa, že nepoznám nikoho, kto by v normalizačných rokoch 70-tych a 80-tych, v minulom storočí, doma varil knedľu. Alebo piekol chlieb a rožky. Neviem prečo. Ak u nás doma vznikla potreba prítomnosti knedle na tanieri, riešilo sa to nasledovne. Potomok (to ako ja) dostal do ruky drobáky a bol vyslaný rodičmi na Hviezdu kúpiť knedľu. Hviezda bola hotel s kuchyňou a nebola ďaleko. Minule som písal článok o zemiakoch a ten Zelovoc bol presne oproti v uličke. Od hlavnej cesty bol Detvan a hneď za rohom bolo také okienko, cez ktoré vám teta predavačka predala knedľu.
Voilà, v preklade „hľa“, „aha“, „nech sa páči“. Tomu sa povie, že úspech sa dostavil. Aby ste mali prehľad, aký obor sa podarilo ukuchtiť, tak fotka to deklaruje jednoznačne. Druhý pokus dopadol nad očakávanie. Famózny výsledok!
Pekne-krásne, tak ako sa patrí, nakrájame knedľu v priečnom smere. S láskou a nehou ju naaranžujeme na tanier.
Nabudúce vyskúšame recept bez vajíčka. Uvidíme, či sa tiež osvedčí.
Naša knedľa je určite základ pre dobrý obed. Ako prílohu môžeme podávať sviečkovú, hovädzie s rajčinovou omáčkou, alebo segedínsky guláš. Lebo až vhodná príloha vyzdvihne našu knedľu do kulinárskych výšin.
