Čím ste chceli byť, keď ste boli ešte malé nesvojprávne deculo? Hasičom, smetiarom alebo snáď učiteľkou? Tak takéto adrenalínové povolania ma nikdy neoslovovali. Ja som chcel byť hľadačom pokladov. Trošičku sa pohrabete v zemi, nájdete poklad a potom ho strelíte na čiernom trhu. Vidina mamonu ma úplne opantala. Rozhodol som sa preto zúčastniť sa na tej streštenej expedícií.
Termín: tak to sa už nestihnete pridať, druhá polovica 80-tých rokov minulého storočia.
Miesto: Slovenský raj, Kláštorisko. Akcia: Strom života – archeologický výskum.
Samotná výprava odštartovala na železničnej stanici v obci Letanovce. „Železničná stanica“ je veľmi, ale teda skutočne, veľmi honosné pomenovanie tejto nehnuteľnosti. Bola to taká malá, zo všetkých strán ocikaná búdka. Chýbala iba latrína a mohlo to byť kompletné viacúčelové zariadenie – stanica, čakáreň a aj toaleta. Vláčiku osobáčiku sme zamávali na rozlúčku a s batohmi na chrbtoch (chcel som použiť slovo ruksak, ale je nespisovné a v diskusií by som si to potom riadne odskákal) sme vykročili dobyť tú náhornú plošinu.
Strašná kompozícia: je to fotené proti Slnku, do záberu vbehla kamarátova kývajúca ruka a biela nie je vôbec vyvážená. Ja sa to snáď nikdy poriadne nenaučím.
Odstavček venovaný národnostnej menšine:
„Vidíš to plató na horizonte? Tak tam sa musíme vyteperiť.“- odfukuje biela sáhib č.1 a vetí ďalej –„Mala by tam byť osada s domorodými šerpami. Určite nás odbremenia a pomôžu nám s batožinou.“ „Dúfajme že nie!“- odpovedá biela sáhib č. 2, ktorý má už nejaké tie skúsenosti s príslušníkmi tohto etnika za sebou.
Samotná osada na prvý pohľad pripomínala insitný obraz. Na druhý pohľad už bolo jasné, že F. K. Veselý vo svojom večne zelenom hite „Dedinka v údolí“ mal na mysli pravdepodobne úplne inú dedinku v celkom inom údolí. Privítala nás charakteristická architektúra z vlnitého plechu a lepenky, intravilán vyznačený systémovo rozloženým odpadom a extravilán označený jeden meter vysokými pňami po zoťatých smrekoch. Je to hrdý národ, nebude sa predsa skláňať pred hocijakým blbým stromom, ktorý by aj tak schosňoval lykožrút. Ej veru, ako národ sa máme ešte čo učiť.
Okamžite sme sa stali stredobodom pozornosti. Boli sme v strede a okolo nás asi dvadsať gipsy. Vyfajčili sme fajku mieru a oni nám zaželali veľa zdravia. Preložené do slovenčiny: dali sme im marsky a oni nás na oplátku nezbili. Aj batohy nám chceli odniesť do toho kopčiska, keby ... keby neboli všetci tak strašne chorí a batohy tak ťažké.
Potom sa to začalo. Čo? Lečo! No predsa stúpanie do kopca. Veď o tom píšem od začiatku. Stupák ako hovädo. Keď nás ofúkol manželský dôchodcovský pár z NDR a o chvíľu štvorčlenná česká rodinka s deťmi v predškolskom veku (Hele, táto koukni na ty dva astmatiky co sa tady válejí!), to sme už tušili, že nie je všetko s kostolným poriadkom. Treba však priznať, že naša kondičná príprava nezlyhala, lebo žiadna nebola. Čo sklamalo, bola taktická príprava. Pravidelne sme sa stretávali v pivárni a teoreticky preberali všetky varianty výstupu. Očividne sme to podcenili. Treba jednoznačne zvýšiť frekvenciu a počet taktických príprav. Ale to už vychádzame z hustého lesa a na čistinke chalúpka. Nie strýčka Toma, ale III. cenovej skupiny.
Ako to pokračovalo ďalej? Tak o tom nabudúce milé deti. (Možno.)
