Filmový festival „Jeden svet" zavítal medzi nás, priamo sem na Hornú Nitru, už štvrtýkrát. Samozrejme, neprišiel sám od seba, aj keď je putovného charakteru. Pravda je taká, že sám, bez správnych ľudí by bol stratený ako kôl v plote. Nie všade majú také šťastie, aby v ich komunite žili ľudia s charakterom, aký má Ivan a Matej. Oni, plus dobrovoľníci to celé spískali. Vďaka za fantastický zážitok.
Volám to že pozitívna depresia. Dokumentárne filmy, ktoré sme zhliadli boli väčšinou takéhoto kalibru. Ťažké príbehy z reálneho života. Lebo nie všade je život ľahký ako pierko. Ale žiť sa musí.
Lenže neboli by sme to my, keby sme iba dojato zízali na filmové plátno. Pretože my, tí menej aktívni a angažovaní, sme dostali šancu kúpiť si odpustky za naše činy, hriechy a či iba pasivitu. Vďaka sponzorom pôjde výťažok z celého vstupného na zaplatenie operácie - transplantácie jednej očnej rohovky pre troch slepých ľudí v Afganistane.
Okrem bábik bolo možné zakúpiť aj rôzne iné výrobky. Knižky, tričká, odznaky a ako hovorím, aj kadečo iné. Spodný limit ceny bol stanovený, vrchný nie. Úsmev dobrovoľníčok za pultom bol samozrejme zadarmo.
Darmo by ste tu hľadali nejakú svetovú, či aspoň slovenskú rýchlo kvasenú celebritu. Absencia červeného koberca spôsobila, že sa nedostavili. Prišli však osobnosti.
Napríklad taký Michal Hvorecký nám ukázal svoju zaujímavú fotoreportáž z cesty po Afganistanu. A veru nám to poriadne natrel! Podľa akéhosi prieskumu sa Slováci najviac boja Afgancov, aj keď sme živého Afganca pravdepodobne ešte nikdy nestretli. Tak nám treba!
To by som si asi do smrti neodpustil, aby som sa v Prievidzi nezúčastnil diskusie s pánom Antonom Srholcom. Aj keď...ako povedal: „Odpustiť môžeme, ale zabudnúť nesmieme!" Samozrejme on to adresoval boľševikom.
Spomenuli sa vážne a smutné témy. Ale iba okrajom. Nerád sa totiž vracia vo svojich spomienkach do čias, keď sedel v chládku. Vlastne v teple, smerom k peklu - 98 mesiacov v uránovej bani v Jáchymove. Asi mu aj preto pán Sokol povedal, že nemôže byť farár, lebo v bani fáral.
Tak som sa dozvedel, že on nie je farár, ale je kňaz. Farárov je málo, lebo taký farár potrebuje mať farnosť. U nás sú údajne iba 3% kňazov farármi. Všetko zlé je na niečo dobré. Keby sa Sokol nezaťal, dnes by sme o pánovi Srholcovi ani netušili a on by teraz určite nerobil to, čo robí.
Som rád, že som sa tejto akcie mohol zúčastniť, aj keď iba ako pasívny divák. Videl som pútavé dokumenty, stretol interesantných ľudí. Za tú trošku peria, čo sme tam pustili, to rozhodne stálo. Ešte raz vďaka.
