Raz na to možno prídem - som napísal v roku 2008, keď som uverejnil môj prvý článok na blog. Nie som si istý, ale myslím, že už som na to prišiel.. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi
Ráno bolo nevľúdne. Hmla, sychravo.Odbehol som na chvíľu do Turčianskej Štiavničky nafotiť si v parku zopár zimných stromov.No webkamera na internete ukázala, že na Martinských holiach je pekne. Preto som sa tam popoludní vybral.
Od 1. novembra do 15. júna budúceho roku sa zatvárajú turistické chodníky vo Vysokých Tatrách. Už sa bude dať ísť iba na celoročne otvorené chaty. Vyšli sme si ešte predtým na poslednú túru. Našim cieľom bol Sliezsky dom a ak sa bude dať, tak ešte kúsok vyššie.
Keď sme sa v piatok dohadovali s kolegom, kam pôjdeme v sobotu na túru, dve kolegyne, ktoré nás počuli sa spýtali, či by nemohli ísť s nami.Vždy je lepšie ísť s niekym ako sám.Dohodli sme sa, kde ich vyzdvihnem a mohli sme vyraziť.
Konečne prestalo pršať.Kráčam hore strmým stúpaním na Martinské Hole. V lese vlhko ako v ďažďovom pralese.Všade huby. Oveľa viac ako kedysi po Černobyle.
Čo už môže byť zaujímavé na takom cintoríne. Ležia na ňom vedľa seba ľudia, ktorí sa možno nikdy nestretli. Prežili si svoje životy a iba náhrobné kamene podávajú o nich správu. Bol to ten a ten, narodil sa a zomrel vtedy a vtedy.
V živote som nenašiel žiadny poklad. Myslím taký ozajstný - v hlinenom hrnci zlaté dukáty, alebo zakopanú truhličku plnú šperkov.Nemám rád lesklé veci. Efektné osvetlenia, západy slnka, lesk zlata. Stačí mi obyčajný záber, ktorému som trocha pomohol. Fotka, ktorá zaznamenáva okamih, keď mi bolo príjemne, keď som cítil, že som v pravú chvíľu na pravom mieste.
Počasie prijateľné, nedeľa, leto.S kámošom sme najskôr nevedeli, kam pôjdeme. Zvažovali sme prechod Krivánskej Malej Fatry a Liptov. Tatry určite nie, pretože hlásili na popoludnie búrky.Nakoniec sme sa rozhodli pre Chopok. Naposledy som tam bol niekedy v roku 1980 na dvojtýždňovom lyžiarskom zo strednej školy.
Dva týždne som sa túlal po svete, dnes treba pozrieť známe miesta.Mal ísť so mnou kolega z roboty, s ktorým chodievam pravidelne už roky. No nevyšlo to. Škoda nevyužiť pekný deň so stabilným počasím.Vybral som sa sám.
Keď nás navigátor doviedol na adresu, kde sme mali zabookovanú izbu, našli sme tam iba veľké stavenisko.Boli sme na správnom mieste, ale v nesprávnom čase. Hotel prestavovali. Žena na recepcii vedľajšej budovy nám dala adresu, kde budeme dnes spať.
Po dlhom čase voľná nedeľa. Žena odišla na služobnú cestu do Bratislavy. Mám tisíc vecí, ktoré potrebujem urobiť, ale nakoniec sa rozhodnem vybehnúť na chatu na Magure.
Konečne sa vyčasilo. Prvý krát po rokoch, čo môžem fotiť parné lokomotívy bez dáždnika.
Prší, prší a prší. Na Turci to zatiaľ nie je najhoršie. Vylial sa akurát pri Moškovci. Ale tam sa vylieva pri každom väčšom daždi.
Neviem, koľko som mal vtedy rokov. Možno šesť, možno desať. Mama ma so staršou a mladšou sestrou zobrala na výlet do Prahy. Zašli sme potom do dedinky Horoměřice, asi desať kilometrov od Zoologickej záhrady. Mama, keď bola malá, tam chodila do školy. V dedine zostala bývať jej teta. Mama jej napísala, že prídeme. No teta nebola doma. Maľovala práve susede dom. Keď sa mama pýtala, či budeme u nej niečo jesť, teta nás poslala do hospody. Mama sa nahnevala a s plačom sme odišli preč. Išli sme pešo až ku Vltave a potom prievozom na druhú stranu do ZOO. Staršia sestra našla ešte v dedine pod lavičkou na autobusovej zastávke stokorunáčku. To bolo vtedy toľko ako dnes 30 eur. V mojej detskej mysli sa až dodnes zachoval obraz budovy školy, rybník a susedov dom. A teta na rebríku, zašpinená od vápna, s maliarskou štetkou na dlhej rúčke.
Kedysi som chcel byť sochárom. Nemal som k tomu ďaleko. Otec bol celý život kamenárom. Keď som mal asi 15 rokov, občas som si požičal jeho náradie a na dvore som sekal do pieskovca. Bez prípravy, bez zmenšeného modelu. Zistil som, čo to je za drina a tiež, že to niekedy môže stáť človeka život. Veľa otcových spolupracovníkov, ktorí robili v pieskovcových lomoch, zomrelo na silikózu.
Už sme tu raz boli. Vyhnal nás vtedy dážď. Za Veternou Porubou čakáme, kým sa stratia nízke oblaky.
Keď som chodieval na strednú školu do Dubnice, vídaval som tie vrchy z vlaku. Aj z horných poschodí našej školy, z okien otočených na západ, ich bolo vidno.Nikdy sa mi tam za tie štyri roky nepodarilo dostať. Až tento víkend. Boli sme na návšteve v mojej rodnej dedine a zostala nám chvíľa času.
