Miro Jankes
Sobota v Tatrách
Napriek nepriaznivej predpovedi počasia sme sa vybrali do Tatier. Malo snežiť, silný vietor.Nie je umenie ísť na túru, keď predpovedajú pekné počasie. Uvidíme, čo sa bude diať, keď bude škaredo.
Raz na to možno prídem - som napísal v roku 2008, keď som uverejnil môj prvý článok na blog. Nie som si istý, ale myslím, že už som na to prišiel.. Zoznam autorových rubrík: Slovník cudzích slov, Rozhovory, Moje knihy, postrehy, Autozážitky, cudzie perie, Fototúlačky, Kuchárska kniha pre úplných za, mamonár, Nezaradené, Súkromné, 80 strán, S kreslenými vtipmi

Napriek nepriaznivej predpovedi počasia sme sa vybrali do Tatier. Malo snežiť, silný vietor.Nie je umenie ísť na túru, keď predpovedajú pekné počasie. Uvidíme, čo sa bude diať, keď bude škaredo.

Ráno sme vyrazili z Martina ešte za tmy. Na dialnici za Ružomberkom už začalo svitať. Nad poliami sa prevaľovali pásy riedkej hmly.Krátka zastávka na pumpe a ideme ďalej.

Stále je pekne. Škoda sedieť doma. Najkratšia cesta z mesta do polí vedie okolo bývalého smetiska.Predtým musím ale ešte bezpečne obísť obrovského psa, strážiaceho autoservis.

Zobudil som sa do zahmleného rána. Skontroloval predpoveď počasia na internete, zabalil fotaparát, statív a náhradné oblečenie. Smer Turčianske Kľačany. Musím sa dostať čo najrýchlejšie niekam vyššie, kým sa hmla nerozpadne.

Vybrali sme sa k moru. Nič sme si dopredu nezaisťovali. Pozrel som si iba na internete spôsob platenia poplatkov na dialniciach v krajinách, ktorými musíme prejsť, rozdiely v dopravných predpisoch a maximálne rýchlosti.

Podvečer si sadnúť na breh mora, alebo na kamený múrik a hompáľať nohami. Počkať až kým nezapadne slnko. Potom sa túlať vysvietenými uličkami pomedzi stovky turistov a po dni plnom slnka a vody zaspávať príjemne unavený.

Vnučke sme dnes chceli ukázať zvieratká. Ja zoologické záhrady moc nemusím, ale keď už som sa tam dostal, skúsil som urobiť zopár obrázkov.Mám rád zvieratá vo voľnej prírode. Preto som sa aj moje zábery snažil robiť tak, aby na nich tých ohrád, pletív, budov bolo čo najmenej.

Chvíľu sa tvária, že sa nič nedeje. Sedia ticho na hniezde. Takmer ich zo zeme ani nie je vidieť. Keď sa rodičia vrátia, počuť viacnásobný klepot zobákov. A potom je zasa ticho.

Neúprosné slnko praží na hlavu. Slnečnicové polia od horizontu po horizont. Stará drevená škatuľa plná olejových farieb. Každé ráno kráča tou istou cestou za tými istými kvetmi. A každý večer znova zničí celodennú robotu.

Vybral som sa do lesa. Mal som približnú predstavu, kam sa chcem dostať, no nebola to pre mňa dogma. Ak bude dobré počasie, môžem ísť aj ďalej.

Občas pochybujem, či má zmysel ešte fotiť. Hlavne vtedy, keď stretnem autobus plný japonských turistov, z ktorých každý má minimálne jeden fotoaparát.

Vraciam sa k detskému videniu sveta. Dlhé roky stereotypného chodenia do roboty spôsobili, že som na ten spôsob vnímania takmer zabudol. Prestal som vidieť detaily. Za všetkým som hľadal nejaký zmysel. Pokúsim sa zabudnúť na racionalitu. Stačí krása.

hradní páni z považského hradu, utrpeli by prinajmenšom šok.Ich hrad sa pomaly rozpadá. Dole pri cestičke je ceduľa, že je uzavretý a každý tam vstupuje na vlasté riziko.

Po pol piatej popoludní začať kráčať. Bez konkrétneho cieľa. Najskôr tam, a ak sa bude dať, ešte ďalej.Mesto so svojou dopravnou špičkou. Pomaly sa presúvať stále viac na sever. Najkratšia cesta je popri trati, alebo pozdĺž rieky.

Mali sme vtedy osem, desať rokov. Najvyšší čas na prvé dobrodružné výpravy do blízkeho okolia. Starší, skúsenejší kamaráti nás zaviedli na tajné miesta. Jedným z nich bolo aj Skaličie.

Dnes malo byť podľa predpovede zamračené. Neskôr prehánky, od 900 metrov snehové. Zasa ma oklamali. Obloha takmer bez mráčika. Slnko o hodinu nižšie. Takto skoro som v nedeľu v meste už dávno nebol.

Keď v roku 2009 spadla v Žiarskej doline storočná lavína, chcel som sa na to ísť pozrieť. Vtedy sa mi to nepodarilo. Dostal som sa tam až túto nedeľu.

Každý rok býva na konci fašiangov v Žiline festival masiek. Každoročne som sa o ňom dozvedel, až keď som videl z neho obrázky. Dnes sa mi konečne podarilo byť v správnom čase na správnom mieste.

Nedávno som videl film o Vladimírovi Boudníkovi, českom výtvarníkovi, ktorý bol v šesťdesiatych rokoch minulého storočia vynálezcom výtvarného smeru exploatizmus. Do kusu plechu vyrýval, vysekával, vtĺkal stopy matíc, pilníkov... Potom to prehnal cez lis a vytvoril z toho grafiky.Rád ukazoval ľuďom na uliciach, že každý môže vidieť okolo seba kus umenia. Stačí si zobrať prázdny rám a ohraničiť napríklad mokré alebo špinavé škvrny na stenách.

V Martine zamračené, pochmúrne. Iba medzi mestom a Hoľami sa udržuje pás modrého neba a pod ním kúsok nasvietenej krajiny.Skúsim sa tam pozrieť. Dlho som nikde nebol.Kedysi som rád chodieval popri potokoch od miesta, kde sa vlievali do väčšej rieky až po prameň. Proti prúdu. Dnes som si moje túlačky zopakoval.