Vo svojich článkoch na jaray.blog.sme.sk dochádzam k záveru, že matematici celého sveta trpia mozgovou poruchou, následkom ktorej ich myslenie je vyšinuté z materiálneho časopriestoru a preto ich závery sú neaplikovateľné na javy a zákonitosti prebiehajúce v reálnom materiálnom (fyzikálnom) časopriestore.Konkrétne ide o pudovo rovnicové myslenie v nerovnostnom, Kauzálnom fyzikálnom priestore.
Ďalej sa v mojich článkoch snažím exaktne dokázať, že závery duševne vyšinutých matematikov majú miesto a oprávnenie iba v metafyzickom, dematerializovanom priestore, ktorý ak vôbec existuje, tak nachádza sa za hranicami nášho materiálneho časopriestoru a preto vyšinuté výroky matematikov nemajú naň žiadny vplyv.
Zatiaľ som na svojom blogu poukazoval na zvrátenosť reálneho, na zvrátenosť materiálneho myslenia iba u nežijúcich matematických velikánov, no dnes výnimočne poukážem na zvrátenosť myslenia súčasného, teda žijúceho matematického odborníka, ktorý je profesorom matematiky na jednej z univerzít v Českej republike a ktorý na viac, následkom jeho vysokej, a na viac aj svetovo uznávanej matematickej odbornosti, má možnosť neobmedzene publikovať svoje vyšinuté, metafyzické matematické úvahy (logické nezmysly) aj v časopise Akadémii vied Českej republiky zvaného Vesmír.
Predmetom môjho exaktného dôkazu metafyzického, (teda z materiálneho časopriestoru vyšinutého) myslenia matematikov sveta, bude táto moja analýza článku pána profesora Jiřího Fialu, ktorý bol zverejnený pred piatimi rokmi v časopise Vesmír, pod názvom
Jeden a půl rozměrný prostor.
Tento článok je zaujímavý nielen svojím nevšedným predmetom, ale aj špecifickými sprievodnými javmi, ktoré sa ani po piatich rokoch od zverejnenia tohto článku nezmenili. O tých sprievodných javoch sa zmienim podrobnejšie počas analýzy predmetného článku.
Toto je originál článku pána profesora
Jiřího Fialu (Tu kliknúť)
Predmetný článok je bezplatne sprístupnený na internetových stránkach časopisu Vesmír a práve preto dovolím si z neho priamo citovať.
Nasleduje analýza predmetného článku.
Jedenapůlrozměrný prostor
Publikováno: Vesmír 84, 734, 2005/12
Obor: Matematika (Tu kliknúť)
„Jedním z mocných prostředků, jichž matematici používají k objevování nových zákonitostí i teorií, je zobecnění.
Běžnější podobu zobecnění sdílí matematika s jinými vědami: na základě nějakého počtu případů (konečného i nekonečného) se formuluje obecná zákonitost, hypotéza. Připomíná to indukci, ale na rozdíl od jiných věd se matematici nikdy nespokojí se sebevětším počtem potvrzení (verifikací), nýbrž usilují o důkaz nebo vyvrácení pomocí protipříkladu.
Tak třeba Pierre Fermat (1601–1665) usoudil, že rovnice
xn + yn = yn
nemá celočíselná řešení pro n > 2, a zřejmě tak učinil na základě velmi malého počtu příznivých případů.“..........
Na tomto vybranom texte je zaujímavé hlavne to, že rovnica Veľkej Fermatovej vety je v tomto článku totálne skomolená, lebo správne by tá rovnica mala vyzerať nasledovne:
xn + yn = zn
Ale aj to, že ani po piatich rokoch od zverejnenia tohto článku, táto rovnica nebola upravená do správnej podoby, pričom ani autorovi a ani jednému matematikovi, ktorý ten článok čítal, alebo aj v súčasnosti číta to nevadí. Ale poďme ďalej.
„Začneme příkladem dobře známých zobecnění.
Vlastně, jsou opravdu dobře známá?
Je jasné, že třeba a5 je zobecněním? Přece není nic jednoduššího: a·a značíme a2, součin tří a pak a3 a obecně an součin n čísel či veličin a.
A hned je také jasné, že součin n čísel a vynásobený součinem m čísel a je totéž jako součin (n+m) čísel a: an · am = a(m+n).
To je vše samozřejmé.
Opravdu?
Tak jak je možné, že neschopnost udělat takové zobecnění dokázala zablokovat rozvoj geometrie na téměř dvě tisíciletí? Proč se muselo čekat až na Descarta? .............
Vraťme se k původnímu zobecnění – mocninám s libovolným celočíselným exponentem. Mocniny se vykládaly geometricky: je-li x délka úsečky, je x2 plošný obsah čtverce se stranou x a x3 je objem krychle.
Co je ale x4? Měl by to být objem čtyřrozměrné krychle, jenže tomu nic v přirozené geometrii neodpovídá. To byl problém řecké geometrie, kterou trápil i obecnější problém, totiž jak geometricky interpretovat „součin“ čtyř úseček.“
Z obsahu predmetného úryvku z článku pána prof. Fialu vyplýva, že problém pochopenia viac ako trojrozmerných priestorov, ktoré nevedeli vyriešiť starí Gréci, súčasná matematika už vyriešia a preto už každému matematikovi na svete je jasné ako vyzerá grafické znázornenie štvor a viac rozmerných priestorov.
Ako aj to, že tento problém vyriešil Deskartes svojou matematickou revolúciou, ktorá podľa prof. Fialu spočíva v nasledovnom:
Descartova revoluce v matematice spočívala v nastoupení přesně obrácené cesty:
z x2, x3, x4 atd. udělal úsečky a začal s nimi algebraicky počítat.
Tak vytvořil algebraickou geometrii (nikoli analytickou, jak se stále chybně opakuje). Toto zobecnění mu nejen dovolilo vyřešit problémy, které trápily řeckou geometrii, ale i otevřít cestu k obrovskému rozvoji jak geometrie, tak matematiky vůbec.
Současně to však dovolilo se vrátit (ovšem až v 19. století) k původní interperetaci a tu zobecnit, tj. zobecnit pojem prostoru. Můžeme-li ztotožnit rovinu s uspořádanými dvojicemi reálných čísel (souřadnic bodů) a vytvořit prostor s trojicemi reálných čísel (souřadnic bodů), můžeme n-rozměrný prostor ztotožnit prostě s uspořádanými n-ticemi reálných čísel (souřadnic bodů) a přenést tam i ostatní pojmy z rovinné a prostorové geometrie.
No a tento text už naplňuje obsah ľudového porekadla:
Šidlo vo vreci neutajíš.
Aby Deskartesová matematická revolúcia mohla byť úspešná, v prvom rade by Dekartes, ale aj pán prof. Fiala mali vedieť, čo je to matematický bod a koľko rozmerný je samotný matematický bod.
Keďže podľa samotných matematikov, matematický bod je úsečka ktorej začiatok splýva s jeho koncom, teda objektívne neexistujúca úsečka, čiže čistá metafyzika, tak je úplne irelevantné hovoriť o akéjkoľvek existencii, či rozmernosti matematického bodu v trojrozmernom materiálnom časopriestore.
Preto jediný úspech Deskartovej revolúcii spočíva iba v tom, že on priradil k metafyzickému objektu, k ničomu (k matematickému bodu) jeho neexistujúce súradnice v trojrozmernom materiálnom časopriestore.
Metafyzický podvod, metafyzické povýšenie, posvätenie ničoho na materialistické niečo, na nekonečne krátku úsečku, na matematický bod, pomocou horibilného bludu zvaného limita postupnosti a následné šibrinkovanie s tým metafyzickým čudom v reálnom, konečnom (kvantovom) materiálnom časopriestore, tvorí sprievodný znak bludnosti záverov súčasnej matematiky, ako aj bludnosti záverov prof. Fialu v jeho predmetnom článku, v ktorom sa s úbohosťou veci neznalých ľudí, pokúša opísať 1,5-rozmerný materiálny časopriestor.
Pán prof. Jiří Fiala obsahom svojho článku exaktne dokazuje svoju mozgovú poruchu, ktorá mu nedovoľuje myslieť paralelne so zákonmi
Kauzálného materiálneho časopriestoru.
Ktorá mu nedovoľuje myslieť v materiálnom časopriestore.
Pán prof. Fiala vo svojom článku ďalej píše nasledovné:
Co je x1,5 v Descartově algebraické geometrii, víme (je to opět úsečka). Ale co by to mohlo být v druhé interpretaci, v níž exponent n v xn je dimenze prostoru (či geometrického útvaru)? Existuje nějaký jedenapůlrozměrný útvar a jak by mohl vypadat? A lze tomu vůbec dát nějaký smysl?
Uvidíme, že ano, ale že budeme muset nejprve nalézt nějakou jinou charakterizaci dimenze, která by se pak dala zobecnit. Bude to ovšem muset být nějaká hodně neobvyklá charakterizace – a přitom charakterizace, která – až bude prozkoumána – nám bude připadat „přirozená“.
Tato charakterizace se zakládá na tom, že při změnách měřítka zůstává něco nezměněno. Začněme úsečkou.
Zmenšíme-li ji k-krát, dostaneme úsečku, která se podobá úsečce původní, do níž se vejde N-krát; zde je ovšem N = k. „Vejde“ zde znamená, že původní úsečku bezezbytku pokryjeme N-zmenšenými úsečkami.
U obdélníku je tomu podobně: dostaneme menší obdélník, který je podobný původnímu, do nějž se vejde N = k2-krát (obrázek).
U kvádru bude N = k3. A mohli pokračovat obecně n-rozměrným prostorem, bylo by tam N = kn. ...........
A zadruhé by měl platit vztah mezi počtem N zmenšenin nutných k pokrytí a zmenšením k samým, totiž vztah N = kd, v němž by d už nebylo celé číslo.
Toto d bychom pak mohli nazvat dimenzí výsledného útvaru.
To je ovšem jen hrubá idea a její popis, ale následující příklad do toho (snad) vnese jasno.
Vyjdeme z úsečky, kterou rozdělíme na čtyři stejné části a prostřední dvě části „zalomíme“ tak, jak je to ukázáno na následujícím obrázku: A
Výsledek nyní zmenšíme třikrát (k = 3): B
Touto zmenšenou kopií dokážeme pokrýt původní útvar (musíme použít N = 4 kopií):
Zmenšený původní útvar můžeme znovu zmenšit třikrát (tj. výchozí útvar devětkrát) a opět jím pokrýt druhý výsledný (už jednou pokrytý) útvar. Budeme k tomu potřebovat N = 42 = 16 podruhé zmenšených útvarů: C
Tak můžeme pokračovat do nekonečna. Ukážeme si ještě jednu iteraci, u níž potřebujeme N = 43 = 64 zmenšenin: D
Každý jednotlivý útvar v této řadě iterací je obyčejná lomená čára a má přirozeně dimenzi 1. Žádný z nich nesplňuje naši podmínku, že sám se uvnitř opakuje donekonečna, že je „soběpodobný“. Tuto podmínku splňuje až limita těchto křivek, tedy výsledek iterací dovedený myšlenkově „donekonečna“, a teprve pro tento výsledný útvar můžeme počítat dimenzi.
Máme N = 4 a k = 3 (při dalších zmenšeních je N = 4n a k = 3n) a podle našeho zobecnění je dimenze tohoto útvaru exponentem d ve vztahu N = kd, tj. 4 = 3d. Numerickou hodnotu d dostaneme jednoduše logaritmováním:
d = logN/logK = log4/log3 = 1,26186...
Z doteraz citovaného textu z článku pána profesora Jiřího Fialu, jednoznačne vyplýva jeho mozgová porucha, ktorá mu nedovoľuje myslieť v intenciách materiálneho časopriestoru, ale výlučne mimo toho priestoru, výlučne iba v priestore metafyziky.
Pán profesor Jiří Fiala vo svojom článku konštatuje, že opis priestorových dimenzii, nachádzajúcich sa medzi jednorozmernou a dvojrozmernou dimenziou, dajú sa odvodiť pomocou „Teórii fraktálov“ a s nimi spojenými matematickými aparátmi, čiže podielom logaritmov N a K veličín.
Aj k pochopeniu uvedeného matematického aparátu je potrebné špeciálne matematické vzdelanie a tak ani vysokoškolsky vzdelaný technik, nevie posúdiť odbornosť, či bludnosť záverov pána prof. Fialu uvedených v predmetnom článku.
Ibaže na smolu pána prof. Fialu, existuje na zemi aj taký človek, ktorý disponuje potrebným vzdelaním na posúdenie odbornosti obsahu článku pána prof. Fialu, a tým človekom je:
Neoprávnene veľmi skromný a oprávnene veľmi múdry a múdrejší,
a...... a.....a.............
GRSc. Alexander Jozef JÁRAY,
autor Kvantovej matematiky a Kauzálnej fyziky, ako aj autor tohto pojednávania, čiže moja maličkosť.
No a ten človek vznáša voči obsahu predmetného článku nasledovné zásadne výhrady.
Pán prof. Fiala vytvára fraktál, nekonečným zalamovaním pôvodne vodorovnej, jednorozmernej viditeľnej, materiálnej úsečky podľa určitých pravidiel. Potom konštatuje, že po limitnom, teda ukončenom procese nekonečného delenia fraktálnej úsečky na jej nekonečne malé časti, vznikne geometrický plošný útvar, ktorého dimenzia je väčšia od čísla 1, pričom vhodným fraktálnym zalamovaním možno získať aj 1,5 rozmerný priestor, no najviac iba dvojrozmerný geometrický materialistický plošný útvar.
Pán prof. Fiala vo svojom článku opisuje spôsob ako z jednorozmernej priestorovej veličiny dá sa vyrobiť viac ako jednorozmerná priestorová veličina, čiže ako sa dá z úsečky vyrobiť plocha.
Pán prof. Fiala ale ani slovom sa nezmieňuje o tom, že z čoho, z akej formy hmoty je zložená tá pôvodná, ešte nezalomená jednorozmerná, pre neho viditeľná úsečka, a ako a hlavne s čím sa dá dosiahnuť jej nekonečné dlenie na nekonečne malé časti. Respektíve, z akej formy hmoty sa skladajú tie už nekonečné malé časti fraktálov a aká je ich priestorová dimnezia.
Pán prof. Fiala sa o tom nemôže zmieňovať, lebo tie fraktály ktoré on zalamuje sú vytvorené iba z matematických bodov, teda z bezhmotných a na viac aj bezrozmerných ba čo viac z neexistujúcich, preto ani neviditeľných, ani nie materiálných elementov, ktoré sa preto nemôžu nachádzať v materiálnom časopriestore, ale výlučne iba v jeho hlave, ako aj v hlavách jemu podobných matematických pajtášov.
No a práve preto tie, výlučne abstraktné, výlučne iba vymyslené, výlučne iba metafyzické, mimo časopriestorové, nehmotné a preto objektívne neexistujúce úsečky, nedajú sa ani deliť, ani zalamovať a ani z nich vytvoriť čo i len 0,5 rozmerný materiálny objekt, nie to ešte 1,5 rozmerný objekt materiálneho časopriestoru, ktorým pán profesor Fiala šibrinkuje (machruje) vo svojom síce relatívne odbornom článku, no v absolútnej hodnote, čiže hľadiska reálneho materiálneho časopriestoru, vo veľmi primitívnom článku.
Prof. Fiala v tomto svojom článku v skutočnosti prezentoval nielen svoju, mozgovú poruchu, ale aj mozgovú poruchu všetkých matematikov sveta, ktorí sa proti obsahu tohto článku razantne nepostavili a neodsúdili ho ako výplod veľmi chorého ducha, ekvivalentného výplodu ducha pacienta psychiatrickej liečebni, ktorý usilovne šije neviditeľnou ihlou a neviditeľnou niťou, neviditeľné šaty a poznatky z tejto pracovnej - bádateľskej činnosti si poctivo zapisuje a následne ananyzuje a nakoniec publikuje v psychiatrickom mesačníku
The dilino observer !!
Jedine čo pána profesora J. Fialu ospravedlňuje v danej veci je to, že tou typickou matematickou mozgovou poruchou, nedisponuje iba on sám, ale aj všetci matematici na svete.
Mozgovú poruchu pána prof. Fialu, ako aj ostatných matematikov sveta, môže „vyliečiť“ iba:
Neoprávnene veľmi skromný a oprávnene veľmi múdry a múdrejší, a...... a.....
GRSc. Alexander Jozef JÁRAY,
jeho Kvantovou matematikou a Kauzálnou fyzikou, konkrétne autor tohto pojednávania, čiže moja maličkosť.
Pre prípad, žeby pôvodná fraktálna úsečka bola z materiálnej podstaty, žeby sa nachádzala v materiálnom časopriestore, druhý krok je fraktalizácie by vyzeral nie ako sen matematikov, ale ako materiálna realita nasledovne:
Ak je fraktál materiálnej podstaty tak sa zalamovaním jeho rozmery neustále zmenšujú, skracujú, až sa nakoniec fraktál úplne cvrkne do očami neviditeľnej podoby.
No túto existenčnú realitu materiálneho časopriestoru pán prof. Fiala vo svojom metafyzickom, abstraktnom operačnom priestore, za žiadaných okolností nemôže zaregistrovať, lebo ak on zalamuje iba nič, tak nemôže spozorovať
efekt skracovania sa niečoho, ale ani efekt skracovania sa ničoho.
Zalamovať nič, a potom zo zalamovania ničoho odvodzovať zákonitosti pre materiálny časopriestor, to si vyžaduje vysoký stupeň mozgovej poruchy.
No a tú pán prof. Jiří Fiala má a s ním všetci matematici sveta.
Druhou zvláštnosťou tohto svetoborného článku pána prof. Fialu je tá skutočnosť, že na ten jeho vysoko odborný článok, za päť rokov od jeho zverejnenia, nikto nezareagoval.
Diskusia k tomuto článku je nulová !!!!
Aby tento sympatický i keď veľmi úbohý článok pána prof. Fialu nebol do súdneho dňa bez diskusie, rozhodol som sa ho zverejniť na najvedeckejšom blogu slnečnej sústavy, čiže na blogu:
jaray.blog.sme.sk
A teraz už nasleduje iba: Amen.
