Odmala vnímam, aký farebný je svet okolo mňa...Moje knihy:Náš pes (je) HUNCÚT (2018, knižka pre deti)Ryšavky (2018, knižka pre deti)Keby som mal brata (2017, knižka pre deti)Túto noc nezaspím (2015 - 2. vydanie, román zo študentského prostredia)Prázdniny s Huncútom (2013, knižka pre deti)Kašlem na život bez lásky (2010, spoločenský román z prostredia drog)Túto noc nezaspím (2008 - 1. vydanie, román zo študentského prostredia)Špalda, pšeno, pohánka... (2014, kuchárska kniha) Zoznam autorových rubrík: Postrehy, Rôzne, Osobné, O škole (veselo i vážne), Politika (názory), Poézia, Haiku, Próza, Fotopríbehy, Túto noc nezaspím/román, Kašlem na život bez lásky/romá, Prázdniny s Huncútom/pre deti, Moja kuchárska kniha
V nedávnych sobotných dialógoch premiér vyhlásil, že svojmu ministrovi školstva plne dôveruje a že si za ním stojí... Nuž veru, odvážne vyhlásenie! Premiérovu dôveru má človek, ktorý preukázateľne robí chybu za chybou a má na rováši množstvo káuz a prešľapov, na základe ktorých už mal byť dávno odvolaný.
Skupinka podguráženej mládeže sa pomaly približovala k nám - ku mne a neznámej dievčine predo mnou. Ponáhľali sme sa po chodníku vedúcom od nákupného centra smerom k stanici. Pár metrov pred miestom nášho stretnutia jeden z mladíkov odhodil na chodník fľašu od koly. Prázdny obal sa po dopade na zem odkotúľal rovno na cestu povedľa chodníka. „Moja" dievčina zastala a zareagovala: „To nemôžeš odhodiť tú fľašku do koša? Je ich tu predsa dosť."
Na vine bol jeho notebook. Okato sa vyvaľoval na stoličke vedľa prázdneho miesta, ktoré jeho právoplatný majiteľ na chvíľku opustil, aby sa porozprával so svojím priateľom stojacim pred dverami reštaurácie. Tá chvíľka však stačila na to, aby niekto stihol zavolať „security".
Jesenné slnko mi mäkko hrialo do chrbta, keď ma obehol „peletón". Chytro som siahla do tašky, že vyberiem mobil a obraz zachytím. Bohužiaľ, už som nestihla. „Pamäť plná", oznámil mi môj telefón, vraj treba niečo vymazať. A tak som iba sklamane sledovala, ako sa skupinka vzďaľuje.
Včera sme boli v lese. Na hubách. Veľa sme ich nenašli, len zopár. Zato fliaš sme našli neúrekom - zopár košíkov by sa nimi dalo zaplniť. Je ich v lese čoraz viac, pribúda ich, priam tam rastú - ako huby po daždi. Smutné...
Prvé, čo musíte urobiť, je zaregistrovať sa. Za „symbolických dvadsať centov"... Tak sa nedávno v rádiu vyjadril jeden predstaviteľ Tiposu. (V takomto znení to majú uvedené aj na svojej webovej stránke.)Nuž, pre onoho pána z Tiposu je 20 centov „symbolických". Nie som si však istá, či 20 centov (kedysi 6 Sk) je symbolických aj pre dôchodcov a všetkých tých, ktorí sú na hranici hmotnej núdze a musia počítať s každým jedným centom. A takých rodín je, bohužiaľ, v našej republike dosť.
Vyjadriť pocity čo najjednoduchšie, neplytvať slabikami a vykresliť dianie tak, aby sa čitateľ dokázal vžiť do predostretej nálady - to sa mi javí ako veľká výzva. Škoda len, že sa Haiku objavuje na blogu iba zriedkavo (odjakživa ma zaujímalo zmyslové vnímanie iných :-).
Aj ja som sa bála. Celé roky som sa odhodlávala zájsť na transfúznu stanicu a urobiť to. Vždy som si našla nejaký dôvod, pre ktorý to nešlo. Raz to bolo prechladnutie, inokedy lieky, ktoré som práve brala, alebo len obyčajná bolesť hlavy. V skutočnosti som však mala vždy strach. Obyčajný ľudský strach. Pohľad na krv, aj na tú vlastnú, ma vedel zakaždým „rozklepať".
Istý mladý muž - celebrita, sa v rádiu nedávno vyjadril, že si bez zeleného čaju nevie svoju existenciu predstaviť. Je to vraj jeho najdôležitejší života budič. Moderátorka, ktorá s ním robila ranné interview, mu jeho zvyk pochválila a nezabudla pritom vyzdvihnúť pozitívny význam pravidelného pitia tohto druhu čaju. V ostatnom čase sa však diskutuje čoraz viac o jeho negatívnom vplyve na ľudský organizmus. Má ho na svedomí veľké množstvo fluóru, ktorý sa ukladá v čajových lístkoch oveľa viac ako v ktorejkoľvek inej rastline. Zdá sa však, že onen mladý muž a ani moderátorka relácie o nebezpečenstve predávkovania fluórom obsiahnutým v zelenom a čiernom čaji nemajú vôbec tušenia.
Byť dobrým učiteľom nie je vôbec jednoduché. Vyžaduje to od človeka množstvo úsilia, práce na sebe, empatie, obetovania sa, uskromnenia, ľudskosti.
Nedávno som v rádiu počúvala reláciu o odmeňovaní detí na konci školského roka. Deťom i rodičom bola položená podobná otázka: Aké darčeky dávajú svojim deťom (otázka rodičom) a aké darčeky dostávajú (otázka deťom) za vysvedčenie. Výsledok ankety ma celkom prekvapil. Odpovedalo množstvo detí - každé z nich bolo a je na konci školského roka nejako odmeňované, a taktiež množstvo rodičov - svoje deti tiež za vysvedčenie odmeňujú. Niektoré darčeky sa opakovali (od hračiek až k peniazom), niektoré zazneli zriedkavejšie (trebárs pekný výlet či spoločná návšteva reštaurácie). Čo ma však zarazilo, ani jedno dieťa z opýtaných nedostalo a ani jeden z rodičov nedal darček, ktorý som od svojich rodičov dostávala každý rok ja. Bez ktorého som si koniec školského roka nikdy, ani u svojich detí, nevedela predstaviť - knihu. Nuž, časy sa menia...
Uponáhľaná a ustarostená som sa blížila k svojmu cieľu: k malému obchodíku na konci pešej zóny. Hneď vedľa vyúsťoval podchod spájajúci železničnú stanicu s obchodnou zónou mesta. Na tom mieste postávajú takmer vždy nejakí ľudia. Čakávajú tu na svojich príbuzných či známych, ktorí práve docestujú. Aj v ten deň tomu tak bolo.
Milí priatelia, teším sa, že Vám môžem predstaviť svoju novú knižku. Volá sa Prázdniny s Huncútom a je venovaná predovšetým deťom (plus všetkým milovníkom psov:-). Jej písanie mi prinieslo veľa radosti.
