Jaroslava Kuchtová
Haiku
(zopár haiku na jesennú tému)
Odmala vnímam, aký farebný je svet okolo mňa...Moje knihy:Náš pes (je) HUNCÚT (2018, knižka pre deti)Ryšavky (2018, knižka pre deti)Keby som mal brata (2017, knižka pre deti)Túto noc nezaspím (2015 - 2. vydanie, román zo študentského prostredia)Prázdniny s Huncútom (2013, knižka pre deti)Kašlem na život bez lásky (2010, spoločenský román z prostredia drog)Túto noc nezaspím (2008 - 1. vydanie, román zo študentského prostredia)Špalda, pšeno, pohánka... (2014, kuchárska kniha) Zoznam autorových rubrík: Postrehy, Rôzne, Osobné, O škole (veselo i vážne), Politika (názory), Poézia, Haiku, Próza, Fotopríbehy, Túto noc nezaspím/román, Kašlem na život bez lásky/romá, Prázdniny s Huncútom/pre deti, Moja kuchárska kniha
Keď som vošla do toho obchodíka, bol plný. Hneď vedľa je škola, a tak sa v ňom zvyčajne po vyučovaní či po odchode z družiny zastaví väčšina detí. Aj v ten deň tomu tak bolo. Postavila som sa na koniec radu a – čakajúc na zaplatenie, sledovala malých zákazníkov. Niektoré z detí mali košík, iné si svoj tovar vyberali len tak, priamo do rúk.
Takúto otázku si už určite veľakrát položili samotní maturanti, ich rodičia a s veľkou pravdepodobnosťou aj učitelia, ktorí ich na maturitnú skúšku pripravujú. Aj keď s povinnou maturitou z cudzieho jazyka nesúhlasia, musia sa podrobiť rozhodnutiu, ktoré bolo urobené pred mnohými rokmi. Vraj na základe faktu, že naša mládež sa vo svete nedohovorí a nie je schopná konkurovať svojím rovesníkom.
Dnes sa má podpisovať ďalšia vlna sankcií voči Rusku. Premiér Fico má na ne jasný a vyhranený názor. Svojou klasickou rétorikou ho prezentoval aj v relácii Sobotné dialógy.
Starý pán spadol. Dosť nešťastne. Zranenia nevyzerali dobre, a tak sa ocitol v úrazovej chirurgickej ambulancii. Po sérii rozličných vyšetrení a röntgenov si vydýchol. Našťastie nemal nič zlomené, iba pomliaždené. Otvorené rany mu vyčistili, obviazali a o tri-štyri dni kázali prísť na preväz.
„Tak ako?“ položil mladík čakajúci pred školou otázku druhému – vychádzajúcemu zo školy. „Super. Je to v suchu. Neprepadol som.“ „Z ničoho?“ „Z ničoho.“ „Si normálny génius!“ „To teda som. Ide sa oslavovať...“
S peniazmi daňových poplatníkov by sa malo na daňovom úrade – predovšetkým tam – zaobchádzať hospodárne. Ibaže skutočnosť je celkom iná. Presvedčila som sa o tom pred pár dňami.
Už som mala svoj dotazník vypísaný, keď do miestnosti vstúpila dvojica mladých ľudí. Bolo vidno, že sú tam prvýkrát. Neisto ostali stáť pri dverách držiac sa za ruky. Okoloidúca sestrička si všimla ich váhanie. Ujala sa ich s povzbudivým úsmevom.
Chcela by som mať (aspoň raz za život) prezidenta, za ktorého by som sa nemusela hanbiť. Láskavého a múdreho otca národa, ktorého by som si vážila a ktorému by som dôverovala.
Už dlhšie sa mi v hlave roja myšlienky o opodstatnení môjho pôsobenia v školstve. Má moja práca vôbec nejaký zmysel? Prináša niečo mojim žiakom, dáva niečo mne? Lebo ak má mať zmysel, mala by byť prínosom pre obe strany.
Toho muža stretávam raz za čas, keď sa vraciam domov z práce. Vyzerá dosť ošumelo a zanedbane. Zakaždým ho sprevádza jedna a tá istá žena tmavšej pleti. Možno manželka, možno družka. Zväčša tlačia malú dvojkolesovú káričku naloženú doplna všelijakým haraburdím. Niekedy je to kovový odpad, inokedy staré šatstvo či rôzne použité veci - ktovie odkiaľ. Vždy chodievajú približne v rovnakom čase. Jedným smerom a tou istou trasou.