Vlastne som sa pozrela von oknom priamo do tmy, do hmly, v ktorej lampy mesta sú len bodky, dots bez hraníc, zanikajú v priestore, hmla sa niesla aj ráno a vtedy som si povedala, že to je duchovno, že to sila sa rozprestiera nad chodníkmi mesta,
vydychujem ústami a vytváram si okolo seba pominuteľné obláčiky pary,
niekto by mohol povedať, že táto atmosféra je neškodná, lebo vo mne vytvára asociáciu vojny. To preto, lebo teraz čítam povinné knihy, povinné Na západe nič nové, kde kôň s rozrezaným bruchom ešte chvíľu ťahal za sebou črevá, pijem pri tom čaj a nič to so mnou nerobí, len čítam ďalej, kríže si zakryjem dekou s iniciálkami JM, ružová ako niečie líca.
A v nedeľu som odfotila ráno, tú udalosť a procesy, hmlu vonku, stromy, les, slnko, čo sa neúspešne prebíjalo na povrch ulíc a tráv a nakoniec sa mu to podarilo, bolo treba povešať prádlo
a nachystať koláče, obliecť si modré silonky, gate po kolená a kvietkovanú blúzku, do tašky hodiť len sveter a mobil a tú knihu, možno lesk na pery. Veľkoleposť v privítaní kočíkom pred dverami, spánkom sladučkým, túto nádheru som potom držala na rukách a pozorne podopierala hlavičku, vozila ulicami, kedy pod mojimi rukami zaspala. Smiali sa nám, že naozaj vyzeráme ako rodičia, ja a P., keď sme kráčali vedľa seba, keď sme sa potom dlho rozprávali pri Scrabble a pili Vineu zo slávnostných pohárov, niekedy broskyňový džús, kokosové koláče, keď som vravela o jazze a všelijako pri tom ohýbala prstami.
Teraz by som si chcela nechať omývať nohy morskou vodou.
A občas som myslela na lúku s ľahkými kvetmi, na bielu volánovú sukňu, ktorá nie je, ale mohla by byť, niekde tam tancovať, na lúke, na lúke.
Dnes nič extra, len krátke správy.
P.S.: boli sme v múzeu stratených lások, hľadeli na pero zamilovaných listov, kľúče, svadobné šaty, červený kabát a iné objekty citov, vŕzgali pod nami parkety a za oknami sedeli holuby. Myslím, že vtedy nikomu neprekážali.
