Do zošita nad horúcim počítačom som si zaznačila, že 2. júla som videla film Vášeň a cit, napísala som len to, žiadne pocity z filmu som do zošita nevložila, nič, čo by mohlo vypovedať o akomkoľvek nadšení či sklamaní, či niečo o neutrálnosti môjho postoja. Len som si to pozrela na Film+, niečo, nejaké obrazy si ukladám, šaty, čo sa dotýkali pôdy v lese, vlasy v drdole, veľkú sálu a tance v nej.
Rozmýšľam, či sa mi vlastne môže páčiť to, čo čítam, ľahký príbeh o žene, priateľkách, niečo jednoduché a prosté, správanie, slová. Na opaľovanie. Čítajúc toto, slnko sa mi dotýka kože, takmer vtieravo, zanecháva letné stopy, ktoré udržia moje telo chvíľu hnedé. Aby s bielou košeľou som bola v jasnom, dokonalom kontraste, aby náhrdelníky skoro žiarili,
raz tam bude žltý, také predstavy o nitkách a žltej.
Prstom ukazujem na kŕdeľ letiacich holubov, ponad les, ponad naše hrajúce telá, myslím, že nikoho iného tieto vtáky nezaujali. Ako krúžia a zachovávajú svoj nepravidelný tvar, ktorý by sa dal nakresliť na výkres ako niekoľko malých bodiek, je to pohľad zo zeme na nebo. Len tie bodky, pohybujúce sa v skutočnosti.
Asi by sa mi chcelo zopakovať si jednu daždivú sobotu v hnedých, čerstvo ožehlených nohaviciach, opäť si dať béžový svetrík a hnedý vzorovaný šál okolo krku. Takto sedieť pri grepovom džúse a zdraviť hercov v kostýmoch aj bez nich, na tých pozdravoch sa smiať. V šatniach sa pokojne prehrabávať vešiakmi so šatami určenými na javisko. Aj na javisko výjdem a scénu vidím z iného pohľadu, vidím fakle, ktoré sa budú zapaľovať a niesť v rukách počas predstavenia. Hľadajú sa zápalky.
Potom som si cez plecia prehodila hnedý šál a chvíľu osamote stála pred divadlom, čakala na plášť, pozerala na závislých ľudí držiacich medzi prstami cigarety, rozprávajú o pocitoch, o hre, ktorú videli, o tom, čo chvíľu žili. Aj my sme sedeli v aute a hovorili presne o tom, o hercoch a kamerách, o tom, že V. stál na pravej strane, mimo dohľadu. Hovorím, že som od toho nič nečakala a nakoniec to bolo prekvapivé trojhodinové sedenie v kresle na kraji.
Hrby na ceste pôsobili na visiace náušnice v mojich ušiach, kvety ako jar, ako leto. Presne toto leto s melónmi, so spaním pri otvorenom okne, každorannými zeleninovými raňajkami, modrými šatami, ktoré sa mi nevtieravo pletú medzi stehná, v nich jem zmrzlinu s malinami. Toto leto sú marhuľové prechádzky a marhuľové zaváranie do lesklých pohárov.
Zaváranie s rozhovormi, ktorým nič nebránilo.
Na želanie mi zaspievali priamo v kaviarni, darovali knihu a malé mince zviazané červeným špagátikom, mystický význam. Hrá hudba, do ktorej sa pomaly a ticho zamilovávam, na blok z drogérie DM si zapíšem názov skupiny. Fascinujú ma tieto farebné steny a zrkadlo, v ktorom sa všetky odfotíme a aj tak nás tam nie je vidieť, pozeráme fotky zo Španielska, z miest, kde sú kamenné múry a kamenné chodníky a cesty.
Opäť sa ocitneme v daždi, štyri pod dvoma dáždnikmi preskakujeme mláky a niekedy do nich stupíme.
+ obrázky k slovám
Posledné dni a iné.
