Vstúpili sme do známeho prostredia, ktoré je premenlivé, vždy iné, no vždy rovnako fascinujúce. On tam sedel a z jeho cigarety stúpal dym, vlny vo vzduchu, osvetlené v tme, hrá na gitare veľmi jemné melódie, sedel tam a až po niekoľkých minútach dvihol zrak k nám, čo hľadíme a čakáme na gestá, pohyby. A potom sa veľa smejeme,
veselosť, ktorá prekryla potreby učenia, papiere, kde môžem nájsť nakreslené tulipány, možno niečo iné. Možmo stále myslím na jar a jej obrázky, sú to dary, čo priniesla, dary previazané mašľou. Bielou ako čerešňové kvety. Keď pod nimi stojím, počujem bzučanie v ušiach, vytrvalé hmyzy s košíčkami na nohách, alebo stojím bosá pod magnóliou, bosými nohami prechádzam zeleňou, bosými chodidlami sa dotýkam lupeňov v tráve, predstavujem si tu mačku s dlhým chvostom ohybným ako drôt, mohla by mi ním obmotať členok pravej nohy. Tu leží a olizuje si labky, v mojich predstavách.
Žiada sa mi návrat do minulého týždňa, do ešte neprebudených lúk, ktoré by dnes vyzerali úplne inak, tu som pozerala na denné ružové západy slnka a vždy som pri nich niečo cítila, pocit blaha na očiach. Jedli sme španielske jahody so slovenským šampanským, cukríky (mentol+limetka), z ktorých sa mi raz pokazia zuby. Raňajky pod jabloňou, znie to tak poeticky a tak poeticky sa aj cítim, vo farebnom svetri a čelenkou na hlave, s halúzkou baburiatok, ktorú si držím v ruke, položím ju na deku pred chatou a tam bez ponožiek pijem pomarančový džús.
A niekto tie lúky nazval šťavnatými. Skackala som po nich v gumákoch, ako sa mi chcelo, v lesklých mlákach, trblietky na hladine. Tieto staré jablone keď kvitnú určite vyzerajú ako z krepového papiera, na jeseň sa o ne opierajú drevené rebríky, do košíka sa oberajú plody, vraj odolné červené jablká.
Prečítala som si niečo o tajných citoch a hneď som na to aj zabudla, žiadne zlomy/prelomy v mojej mysli,
ani ten telefonát nebol taký silný, ako by som predpokladala. Myslela som, že ma oblejú tekutiny žiarlivosti a slané slzy na lícach, nič z toho a to je len dobre. Premýšľam nad priblížením a cieľom, že odíde a ja zostanem tu, že odídeš ty, ty, s ktorým sa prechádzam v imaginárnej realite. A zostali vo mne nevyslovené otázky vhodné do súkromia, na priamy rozhovor, zložila som a nechala si slnko svietiť do tváre, oranžové svetlo na pokožke, teplo, tá jar.
Neviem byť stručná, ako by si niekto prial. Nedokážem si pripustiť k sebe niekoho tak vzdialeného a neznámeho, proste nedokážem, aj keď ho vidím a stretávam často, nech zabudne,
teraz sa cítim tak sebecky a egoisticky, lebo to čo tu píšem také je.
A potom som aj ja začala uvažovať o návrate k správam, ku krátkym obsahom na papierikoch, je to irónia, ktorej sa mi naozaj nechce rozumieť, tomuto naozaj nie. A aj keď som o ňom dnes počúvala v telefóne, o tých nehmatateľných rozdieloch, aj tak zostaneš u mňa, v mojej priestrannej mysli budeš loziť po stenách v Nemecku, napríklad tam. A vlastne to nie je len taký obyčajný príklad.
Chce sa mi na neho myslieť, stále, stále. A niekto si teraz prečíta túto vetu a hneď si predstaví moje predstavy, no musím povedať, že sa všetci mýlite, vidíte iné obrazy ako ja, iné hlavné postavy, iné pohľady. A možno aj ja si o niekoľko dní prebehnem očami tú vetu a dovtedy zabudnem na terajšie chvíľkové túžby, ktoré mnou prelietajú,
ako čajky nad morom, ako holuby nad našou záhradou,
a myslím na mocné ruky, ktoré vzývajú do objatia.
Tu si mohol byť, keď kráčam pod lampami na hrade, len tak, bezcieľne, tu si odfotím nohy v modrých balerínach a foťák schovám naspäť. To mi stačí, netreba žiadne archivačné fotky Nitrianskeho hradu. V ruke držím balík burizónov na veľkonočné koláče a fľašu minerálky s prchavými bublinkami, v tých modrých balerínach schádzam po kamenných schodoch, prejdem len kúsok a postojím. Cez stromy presvitá slnko, ktoré sa odráža od črepín,
črepiny znázorňujúce všeličo, úlomky z pamäte:
. domček vo Vrábloch na Levickej ulici, všetky tie domčeky tak milé, v aute si delíme čokoládu so želatínou, teplo pôsobí pri dotyku a čokoláda sa roztápa
. medvedie stopy na poli, kadiaľ prechádzame
. kostolík, dve ženy so psom na vodítku, sedenie na skale
. čierne okamihy, svietivé igelity z kytíc umelých kvetov, že tam stojíme a vietor si robí s našimi vlasmi čokoľvek, na čo si pomyslí a potom prejdeme niekoľko ulíc a sme doma, stretneme auto, v ktorom niekto sedí a tvári sa, že vôbec neexistuje, že nikdy nebol, keď prejde, nahlas sa rozosmejem, možno pokrytecký smiech, len občasný, úplne zriedkavý
. takmer nepoznané pocity, ktoré chodia so mnou ako tieň v tom najžiarivejšom svetle, tmavý tieň odrážajúci skutočnosti, musím niečo robiť, len ja mám vyhradený nárok na seba a svoje premeny
. ďalšie plány so žltými farbami, žlté ako tulipány, žlté ako podbeľ či púpavy, vence na hlave
. voda, ktorá mi tečie ráno za ušami, z vlasov na vankúš, kde sa snívajú najkrajšie sny, ideálne ilúzie. A vždy keď mi je teplo, opieram sa o chladnú stenu, schladí telo, schladí myseľ a vracia ma do dní naplnených okolím, prostredím
Na oblohe je toľko vetroňov, vznášajú sa nad zeleným poľom. Pozerám na ne aj pri jazde na bicykli, máme smer, hrby na ceste nás dostatočne ponatriasali a keď prídeme, vítajú nás žlté tulipány po oboch stranách chodníka a dedko v kresle na balkóne. A sedíme v záhrade na hojdačke, rukou ju nútim pohybovať sa, telefonát bez signálu, sms, čítanie povrchných časopisov, že ak by sa muži nikdy neoholili, ich brada by narástla do 9 metrov. Aj tu ukazujeme prstom na vetrone, rogalo.
.ja viem, často nepíšem o tom, čo je, ale čo by mohlo byť.
