Vstávanie o 4:25 má svoje osobité čaro, dom v priveľmi skorom ráne je obalený tichom a ozvenami mojich pohybov. Bolo potrebné obliecť si kvietkovanú košeľu, zjesť tvarohový jogurt, príchuť vanilka, pripnúť vlasy sponkou, odomknúť bránu a potom v tme kráčať tmavými uličkami, niekde svietia, možno už pijú kávu. Pomyslím si na tých, čo sú teraz v Španielsku, ževraj sa hádajú, ale mnoho sa mení, dosť sa na tom v duchu smejem, keď si predstavím M+J niekde spolu.
A potešila som sa novinkám odtiaľ, že nezabudli a našli si čas oznámiť mi, ako je.
Zatiaľ, čo som vkladala biele čiastky do čiernych, za oknom 13-krát prešiel vlak. Keď som niečo o tom vlaku povedala nahlas, zasmiali sa, že na čo si to všímam, I.M.T. Smile na Exprese, čo hrá stále to isté, žena mi rozpráva o jej trojročnej dcérke, ako sa parádi a nasleduje svoju osemnásť ročnú sestru, včera robili spolu v jednej miestnosti, voľakedy bude stužková, vyleštené poháre a niečo z marcipánu. Asi labute s menami.
Hlavne ten chlapec, exotika jeho vzhľadu, okúzľujúca. Len ľahká sympatia za chrbtom.
Zháňala som Pigna zošity, také ako na stránke, nie sú, tu nie. Kúpila som Little Friends, malý, s dievčatkom na obale, perá, jedno sivé s farebnými krúžkami a z neho som sa tešila, farebné gombíky v taške, hrkajú, vtedy som pred Tescom dostala aj kávu 3v1, stretnutie s babami a potom ten telefonát, nazvem si to rôznorodé prínosy, lebo ďalšie udalosti sa tak rozvýjali, chvíľu smiešne, chvíľu nie.
Napísali sme si len zopár správ a ono to skončilo skôr, ako to začalo, mojou vinou, asi áno, keď som opravila jeho výrok, rázny a tvrdý výkričník za vetou, jeho vinou, možno len zábudlivosť, krátke spomienky do minulosti po dovolenke, neviem. Ale nič, čakala som, ako vždy, niečo som čakala a neprišlo ani slovo, odvtedy ani pohľad, ani blízka prítomnosť, nič.
Proste mi zavolali, že tu Pravda, že vyhrávam, pýtali si adresu a že mi pošlú lístky na muzikál. Volali vtedy, keď sme posledný raz sedeli na námestí v tejto zostave: L+A+M+M+ja, rozhovory o čokoláde za 200 korún, oslavy a tajnosti pri nej, odchody a príchody, niekoľko mesiacov mimo a tam niekde študovať, prvý deň v škole - ružové šaty s mašličkou. Byť v tej istej krajine a nemôcť sa navštíviť, vravia, to bude horor. Aj tie nekonečné lúčenia, objatia v slnečných okuliaroch.
Po pešej zóne kráčajú ľudia, zmenili sa pod vplyvom mojej nálady na melancholické bytosti, nepomohli ani žiarivé farby všade, dievča v krikľavoružových šatách a chlapec v čiernom, vyholené niektoré vlasy a vybíjaný opasok, zdvihne ruku ako náznak pozdravu. Na lavičke je fajn, trocha chladno. Rozmýšľam o oknách nad obchodom, kto tam býva, kto si tam natiera maslo na chlieb. Stále kráčajú, kučery dievčaťa sa trasú, natrásajú, hodila by sa mi nejaká jazzová skladba, poriadny pravý jazz s trúbkami a klavírom, k tomu káva a časopis, čistý papier, na ktorý by som len hľadela, možno nakreslila dva tulipány, jeden väčší, druhý menší,
novým perom.
Dôvernosti na schodoch, niečo o samote tu, o strachu tam, niekedy sme sa smiali, inokedy vážne témy, opakované témy o odchode, jednom roku bez našej spoločnosti. Najviac mi bolo ľúto, že sme sa nestihli poriadne rozlúčiť, poslala som toľko pús, aby vystačili do Vianoc + obrovské objatie, sedela som v autobuse a myslela na ňu, premietam si jej obraz ako japonskú farebnú blúzku.
Posledné letné pohladenie odo mňa, včera sa vo vzduchu niesla svieža jeseň, vôňa lístia, chlad večer na drevenom pni v altánku. Vetrovka a šál na krku, opakovaná úloha tichého pozorovateľa, pozorovateľa červených zubov, skoro ako krv, ale krvou to nie je, je to sirup, je to sladká chuť a farebný úsmev, je to veselosť. Aj to, keď na konári stojí sýkorka so žltým bruchom.
A naši pôjdu do Prahy na legendárny Queen, ja budem zarábať na foťák, budú prechádzky medzi ovcami, tam, niekde v Pliešovskej kotline, asi takto:
