Niektoré veci ma trápia aj keď sa ma netýkajú, zavŕtajú sa mi do hlavy a potom celý deň na ne myslím. Dotklo sa ma to, neviem prečo. A urazila ma veta: ,,Janka, to je kniha!" s výrazom na slove kniha.
Suchými rukami si hladím bruško, teplé brucho, pociťujem procesy trávenia, pohyby čriev, vlnenie čriev, praskanie čriev, tak ako ľady na jazere pukajú pod množstvom korčuliarov, ktorí sa kĺžu s rukavicami na rukách a čapicami na hlavách, presne to sa deje po tej mojej strave, po pizza rohlíku, po horúcej čokoláde, po srdcovom perníku,
perníku od mojich milovaných, nechcela som písať o Valentínovi, pretože môj žiadny nie je, len ten, ktorému som dala zabalené cukríky a to isté lízatko, čo aj minulý rok, len teraz aj v papieri. Aj krátku básničku a ručne robené srdiečko,
srdiečka, srdiečka, celý deň okolo, vo výklade v kvetinárstve.
A mne sa už tá situácia vôbec nepáči, keď sa navzájom len ospravedlňujeme, hľadáme dôvody pre ktoré Ti dnes musím povedať prepáč a najhoršie na tom je, že tie dôvody stále sú a vytvárame nové a nové. Tisíckrát som ti už to slovo povedala, lebo milión dôvodov už bolo. Aká hlboká veta.
Prišiel ocinko zo Znojma, nakúpil syry, ktoré by som ja ani nemala. Pôjdem na alergológiu, ďalšie ihly napichané v ruke, možno, keby mám o niekoľko, len o niekoľko rokov menej, by mi doktorka za odmenu dala aj obrázok na vyfarbovanie, Káčer Donald na ňom. A ja by som nevedela, aké farby použiť.
Mám zvláštne nálady, premenlivé a hašterivé, také urážlivé. Ja nechcem.
Za ten čas sa vo mne toľko nahromadilo, ja som sa s ním rozprávala o goniometrických funkciách, nijako som mu nepomohla, on sa na mňa pozrel a ja som mu cez ofinu nevidela do očí. A zasa som nezistila ich farbu.
Dnes som si spomenula na červenú škodovku, inú ako táto:
Ja neviem, mám chuť Ti povedať prepáč.
