Ráno, len chvíľu po tom, ako som zjedla taliansku šunku so slovenským chlebom, som si prečítala mail a vôbec neviem, ako som sa potom cítila, odpísala som, no myšlienky sa neukončili, lebo do odpovede som ich nevložila. Plavili sa ďalej ako plť na mori s vlnami, na takých, aké sme v piatok preskakovali na piesočnatej pláži. Keď som zbadala lámajúce sa vlny na vode, spomenula som si, ako často o nich píšem, že si prirovnávam pocity a pohľady k vlnám, že sú kolísavé a premenlivé. Nestále a občas pominuteľné, stratia sa ako vlna v piesku na pobreží.
A možno na kamennej pláži s farebnými slnečníkmi.
Vlny zaniknú a more pošle ďalšie.
Aj mi je ľúto nad nenadviazanými kontaktmi, že sme sa nesplietli ako vrkoč, či mašľa z bielej hodvábnej stuhy. Zostalo mi len zopár slov medzi riadkami a niekoľko spomienok, ktoré sa vytratia, možno rýchlo, možno si ešte spomeniem o niekoľko rokov v inom meste, s inými ľuďmi. Teraz je moje vnútro plastelína, formujem si postavičky, ich životy, ich spoločné bytie. Dva plastelínové fľaky proste sú, len tak sú spojené.
A najkrajšie vnútorné monológy vo mne pramenia pri zberaní černíc pod lesom.
Žena v knižnici vravela o večerných rozhovoroch s mŕtvou príbuznou, o rozhovoroch s fotkou, jej reč som musela prerušiť položením mojich kníh na stôl, obyčajným pozdravom. Kľúčikom od skrinky som sa pohrávala v ruke, ako so slnečnými okuliarmi, keď slnko zájde za mrak, ako s krabičkou od melónových Tic-Tac v Taliansku na lavičke niekoľko hodín pred odchodom. B. čítala knižku, odfotila som jej opálené nohy, palmu pod modrým nebom, na tej palme sa hýbali listy, vtedy fúkal vietor, vietor na pláži, piesok všade v nás, v našich veciach, medzi vláknami novej šatky z utorkových trhov.
Teraz sa z dní v Taliansku stali fotky v oranžovej obálke so značkou predajne. Obrázky si prezeráme a z našich tvárí vieme, čo sme cítili, keď sme stáli na benátskych uličkách, pohľady nie sú len také povrchové, naše pohľady si chcú pamätať červené domčeky, gondolierov v pásikavých tričkách a klobúkmi, ich ruky s napnutými svalmi, vodu z kanálov, čo narážala o múry domov, biely slnečník ženy, keď čakáme na našu loď, keď slnko nás páli na perách. Červené baleríny si na lodi vyzujem a za oknom sedím bosá, hlavu si opieram o fľašu bez vody, pozerám na ľudí, čo si kamerou natáčajú posledný pohľad na Benátky, ako sa vzďaľujú a zmenšujú, je z nich dlhý farebný fľak, vytratia sa za lagúnou.
Kráčajúc asfaltovou ulicou počúvam, ako sa hromy medzi oblakmi presúvajú z pravej strany na ľavú, búrka posiela kvapky na polia a ihličie našich lesov, mestá a na strechy domov dedín, na môj dáždnik s dvoma pokazenými rohmi, mokré kamienky pod balerínami škrípu, štekajú zmoknuté psy, otvárajú ústa a ceria zuby. Voda z dáždnika pomaly odkvapkáva na suché schody pod strechou, dáždnik opretý o bielu hrudkovanú stenu, s hlineným džbánom a kvetinou v ňom.
Našla som svoje staré obľúbené šaty s ohňovými vzormi.
Žena v čierno-bielych žabkách, čo pomaly prekladala nohy predo mnou, mala pokožku pomaľovanú šošovičkami, odhalený bodkovaný chrbát, v tom vidím zaujímavosť tela, kategória intimita. Páčia sa mi znamienka, svojich málo si cením, hlavne tie pod krkom, raz ich niekomu darujem. Žena so šošovičkami zabočila na prechod k novinovému stánku, ja pokračujem v rovnakom, pôvodnom smere, k pešej, k dverám s nápisom TAM a dám si vyrobiť niekoľko sentimentálnych fotiek s orchideou, s vlnami a pieskom. Opatrne vložené do tašky, aby sa rohy neohýbali.
Volajú mi: kde si? kúp strúhanku a nie, že zabudneš.
Strúhanku som kúpila, niekde inde, v iných dverách, mi do vrecka zabalili 100g sušeného melónu. Nákupy, nákupy bielych balerín, prútených košov do skrine na šatky a šály, komicky ich prenášam z obchodného centra až domov, autobusom, pešo po lávke nad riekou. Vnímam veselé slnečné lúče krátko po šiestej hodine na mojej tvári, zo slnečných okuliarov ma pobolieva hlava, chcem sa schovať pod strom, akýkoľvek chládok.
Mrzí ma, ak akékoľvek súvislosti zostanú neodokryté, nepospájané, mnou, či súvislosti, ktoré ja vytváram prejdú bez povšimnutia. Možno by som mala byť priama, nezakrúcať sa ako cestičky pomedzi hory, okolo kopcov, nedúfať, že malé vlákna vychádzajúce z hlavnej myšlienky sa odhalia len tak, bez návodu. Nezavibrujú a neupozornia na seba, prečo ich skrývať? Niekedy záhady nie sú potrebné, niekedy nepotrebujeme ani dokonale poznať pravý význam a cítime sa spokojne, nevedomky.
