Keď nás predbiehal cestovný autobus, zhliadla som na futbalovom ihrisku hráčov v reflexných vestách rôznych farieb, hrala mi hudba, ktorú som si vybrala práve na tieto okamihy, na moju náladu a osobný deň žltej, sem-tam som prešla rukou po sukni, dotyky so žltou, so šálom, v igelitke som si niesla knihu s modrým obalom, vlastne som za ňu skoro nič nemusela platiť, ako vonia, vonia zvyčajnou novotou.
Bolo potrebné naplno si vychutnávať prúdiacu dávku platonickej lásky v tele, v mysli, vo vedomí aj podvedomí, o ktorom by veľa vedel povedať Freud, spomínať na bláznovstvá a nepremyslené vety, slová, pohyby v priestore, možný kontakt a prebúdzajúce city, nepremyslené kroky neurčitým smerom, len tak kráčať a dúfať, sledovať, veľa sa smiať na našej hlúposti a naivnosti, dosť sa o tom rozprávať, spôsobovať naším správaním určitú pozornosť zo strany ostatných.
Často sa pristihnem pri premýšľaní nad možnými fotkami, ako by sa dal zachytiť život v centre mesta, že by som odfotila nohy, kučeravé ženy zozadu, skúšala by som, experimenty a možno nejaké výtvory, ktoré ma v poslednej dobe akosi obchádzajú, akoby sa obmedzili na jednu líniu, žiadne vedľajšie, ani postavy, ani deje, žiadny myšlienkový román rieka.
Prečítala som zopár viet a odstavcov o situácii v Španielsku, niečo som aj ja napísala o Slovensku, takto si občas vymieňame správy a novinky, čiastočné pocity.
Prekvapujúca veselosť a úsmevy s lektorom, ceril zuby a smial sa na vlastných vtipoch, niečo o examen ahora, a potom že nie, že to až budúci týždeň, vlastne som ho ani nevnímala, niečo som pochopila
a mysela na iné veci, podobné tým, ktoré sa často vo mne vynárajú, včera pri umývaní riadu, imaginárne objatie a túžba, čisté pohladenie, to, čo sa mi vynorí pred očami v období neustáleho myslenia na samotu.
Vábivo tu voňajú pečené jablká, žemľovka, takmer vždy, keď prejdem kuchyňou bosá ma napomínajú, ale mne sa často chce cítiť chlad, počúvať piáno, to si spájam a uvedomujem nežnosť týchto chvíľ, milujem slnko predierajúce sa cez žalúze, dopadá na drevenú podlahu a formuje obrázky, vidieť v ňom lietajúce častice prachu, niekde by mohlo pukať drevo v krbe ako nelogická kombinácia s teplým slnečným žiarením.
Že vraj je dnes deň umývania rúk, ja sa ale teším na večer, na chvíle predspánku, kedy mám najviac nerušeného času rozmýšľať, predstavovať si mnoho príbehov, ktoré môžu byť, nič neplánovať, len predpokladať, rozjímať sa nad snami, vyplávať z reality a opäť nechať v sebe prúdiť platonickú lásku v začiatočnom štádiu, zasmejem sa na dnešnom stretnutí, na pozdrave s plnými ústami, divným pohľadom v sivo-fialovom svetri.
Dnes mi behajú po rozume len veľké slúchadlá na krku.
(.teraz mi je ľúto, že nevedela o tom prvá, že som bola sama a všetko prepuklo do nekontrolovania, že som sa pýtala, rozprávala s niekým iným.)
