Teraz stále prší a fúka vietor, modrý dáždnik nenosím so sebou, mám len šál, žltý šál a rukavice, na oknách sú kvapky, kvapky, aj tam, kde sa pláva a ja si cvičím svoju zabudnutú aerobikovú zostavu na dlaždiciach, vlhký vzduch, chvíľu sa prechádzam okolo bazéna a na okno nakreslím dva tulipány. Ako značka, symbol, proste niečo. Alebo som sa len chcela dotknúť zimy, chladných skiel v ranných hodinách
a srdcom na ďalšom okne vyjadriť cítenie, (platonickú) lásku.
Španielska syntax na bielych papieroch rozložených po celom stole v kuchyni, baví ma to, aj keď to tak celkom neviem, jem musli zo sklenenej misky, káva. Film The Edge Of Love ma poznamenal a ešte aj v noci sa mi prehadzovali pohľady z filmu, Keira a jej sivý sveter, dieťa v náručí, kočík, deka na chladnej pláži, to, ako v gumákoch vbehli do mora a viali im sukne, niečo ma zobudilo
a ráno som sa osprchovala levanduľou a tú som cítila celý deň, až do nasledujúcich okamihov, do diára som si zapísala písomku z angliny a:
vzorkovník vôní na mojich zápästiach, voniam, voniam ako parfuméria na pešej
O pol deviatej som odovzdala kľúč s niekoľkými fotkami a potom sa celý deň tešila na výsledok, na farebné obrázky s bielym rámom, odovzdali mi obálku s prekvapeniami a radosťami, také malé radosti do všedných dní, pozerám sa na ne, na pešej, v kaviarni s L., v autobuse, cestou domov, usmievala som sa na ne a keď som pozrela z okna a videla autá na ceste, predstavila som si obrázky s guličkami, zahmlená realita.
.tu.
Káva s mliekom.
Hovorím o tom, ako som si ho zidealizovala a bojím sa spoznávať ďalej, niečo urobiť a sklamať sa, o zdravej romantike na každý okamih, vlastne stále to isté dokola, že keď som stála pri ňom, jeho oči boli v tejto rovine (rukou naznačená rovina), že by sa mi to páčilo a moje pocity zobrazuje jedna fotka, kde muž si umýva zuby a žena ho fotí v zrkadle, že to je ono, tak by som to chcela, vyjadrené všetko.
Túžba. Pri každom pohľade na ten obrázok.
Hrá Alela Diane a prelína sa s hučiacim počítačom, niekedy si do úst vložím gumeného medvedíka a cítim chute, ktoré by mali pripomínať ovocie, pripomínajú mi len les a cestu z Pliešoviec, keď sme tiež cmúľali umeliny, zastavili sme sa a naši chvíľu hľadali hríby medzi trávami, viem, že som v ruke držala rôzne farebné cukríky a B. s V. kráčali a držali sa za ruky a B. mala modro-biely pásikatý sveter, bola tam kopa smetí, stromy a svetlo cez listy, to všetko si pamätám.
A o týždeň sa už budem tešiť na svadbu, na tehotné bruško nevesty a potom lyžovačku, sneh, dúfam, že bude a že bude aj foťák, aby sme mohli zachytávať pohyby, svah, biele veci, miesta, foťák na chvíle, ktoré budú.
A potom príde apríl, jar a Pliešovce, bude nás viacej, možno bábätko a kočíkovanie tou cestou, ktorá sa krúti, pri nej zelená tráva a občas ovce. Teším sa na to, lebo tam je všetko iné, markantné
a pohľady sú výnimočné.
Jar sme tu ešte neprežili, tak uvidíme.
