Sedeli sme pred pódiom a v hlave som si držala farebné obrázky, vejúce sukne, tance, biele rozopnuté šaty, biely chrbát, biely ako hmla, v ktorej stromy vyzerajú blažene, ukazujú svoje verné tvary. A mne sa to veľmi páčilo, sedieť tam a pozerať na tie ohybnosti, krúžiť si nohou na podpätku, piť slamkou džús cez prestávku a rozprávať sa o tom, čo pozeráme. Čo vnímame. Čo práve teraz žijeme. Je to ako roj včiel, sú to pohľady všelikam, na topánky, von oknom na svietivé námestie, červená blúzka v periférnom videní, fotky v zrkadle na záchodoch. A tlieskanie na záver, milujem úsmevy hercov, čo sa klaňajú, herci tanečníci.
A vôbec mi nevadí, že tieto slová sú vytrhnuté z blízkej minulosti, kedy sa dialo mnoho. Aj tak si pamätám dlhé kroky po pešej, klopkanie, ktorým sa stávam súčasťou mesta, akoby som rástla so zvukmi, rôzne melódie a tóniny, kolísavé hudby nôh na dlaždiciach. Svietia výklady a cítim sa vznešene, cítim Prahu, ku ktorej chcem byť navždy blízko, mať ju zapísanú v dlani, jej chodníky ako ryhy v zovretej pästi, prsty ako vežičky, veže.
Ani sa mi nechce myslieť na tie správy, ktoré čakajú na odpovede, odpovede od sebeckej osoby, ktorá odmieta vety, odmieta večné mäkké i, a prosté otázky o hudbe, tú treba žiť a nie sa jej učiť. Je to zvláštne, niekedy by som urobila to isté, písala by som pre D. nekonečné správy po pozorovaniach, čakala by som reakcie. Tie bývalé sledovania, fanatizmus, ktorý prichádza znova, L. vraví, že som zaľúbená, platonicky. Keď si blízko, nemyslím. A noc po prvom dni bola pocitovo ťažká, v hlave sa mi lialo, pršali spomienky na osobné slová, príliš zasahujúce od neznámeho, o poznaní a nepretržitom vnímaní. Premýšľam, neustále, rôzne možnosti a plány, možno myslím aj na strach, nejaká odroda.
Z myšlienok si pletiem vrkoče, korbáče.
A o niekoľko dní sa prebudím do námrazy, v ten deň chvíľu svieti slnko a potom, keď sme v triede s počítačmi, za oknom poletujú krehké vločky, plánujeme niektorý víkend, víkend s foťákmi na krku, veselé prechádzky, pri ktorých si predstavujem držanie za ruky a šľapanie po okrúhlych kamienkoch v lese, predstavujem si ďalekohľady, pohľady zo zrúcaniny na okolité dediny, gaštanové listy nad našimi hlavami, oblaky, čo si plávajú na oblohe. Svieži výlet.
Ale určite to bude úplne inak.
Akýsi ligot leží na vode, rieka s kačicami a holubmi, svetlé dni plné preletov ponad biele zábradlia mostu, tou cestou idem z knižnice, chvíľu som tam čítala a dlaňou prechádzala po policiach, sed na červenej taburetke, hrkám kľúčom od skrinky a zasahujem do sterilného ticha a potom príde učiteľka s deťmi a deti utekajú do ich oddelenia, schody a dvere, ktoré ich oddelujú. Medzi police svieti obedné slnko, v jeho lúčoch lieta prach, lieta ako sypký sneh v januári, kľúčom, ktoré narúšalo ticho, odomykám skrinku, zaviažem šál a s cukríkom v ústach odchádzam, tie kačice, tie holuby a ligotavá rieka, vôňa kávy v centre, čapica zo zimného výpredaju.
A zháňam zápisník na stále lásky, kabátik na jar a foťák na film.
+ intimity
