Skákajúce koníky tu v tráve, suchej tráve, čo potrebuje kvapky vody, tá jej chýba, vyslali ma fotiť, dom, plot, kľučku, záhradu, vinohrad, aj nepríťažlivé objekty, hnoj, podkýňam sa o hrudy zeme a cvakám, cvakám, lietajú motýle s bielymi krídlami, strach z hadov, ktoré tu určite sú, niekde áno.
Viem, že ma ľúbiš, viem, že ma miluješ.
Otváram fantáziu tomuto dňu, dávam mu korunku na hlavu, napína ma, ale ja nechcem vracať, hríby, zákusky, voda, nič, nič, zemiakové guľky s postrúhaným makom a potom dobre, už dobre, potom aj koláč v mojom bruchu a zdá sa, že korunka pomohla, že so zajtrajším Aerom pomarančovým so bude môcť podeliť aj so mnou, mašľa na ňom, nič viac, nie som spokojná.
Áno, áno, ja to viem, že raz mi povieš, ako stále na mňa myslíš, že som prvá.
Popísané papiere na stole ležia už niekoľko dní, len pokojne ležia a čakajú na môj pohľad, keď očami prečítam všetko, čo obsahujú, spomeniem si a vrátim sa do blízkej minulosti v úplnej podobe,
prechádzka na vysokým podpätkoch.
A neúplné, postrihané vety pri osobnom kontakte zostali nepochopené a nenaplnené.
Chcela by som toho toľko napísať, ale neskorá hodina, omámenie + prázdnota vo mne,
len to som chcela, že kvitnú jahody.
