Narodiť sa tak o niekoľko rokov skôr, o niekoľko miliónov rokov. Celé moje telo by bolo chlpaté, chodila by som po štyroch, zhrbená, nadočnicové oblúky, vysunutá čelusť. Žiadny chleba so šunkou, bez masla, nad ohňom si opekám mamutiu nohu, z mamuta, ktorého ulovil môj "muž" pre mňa a moje deti, uloveného za pomoci zamaskovanej vykopanej jamy, teraz mamuta postupne oberáme a zostali už len nohy s pazúrmi, tie povyberám a pochutnávam, aj deťom pazúre povyberám, chválim môjho muža, inak tiež chlpatého, hnedého.
Stmieva sa, zalezieme do jaskyne, vyzdobená mojimi kresbami z mamutej krvi, ako opekáme: rodinný portrét. A raz na mňa, nepripravenú, bez muža, zaútočí niečo veľké, nepremožiteľné a ja sa vytratím z toho sveta, ale zanechám po sebe pozostatky, moje veľké kosti, aj to každú nechám inde a tie kosti nájde významný archeológ a JA odhalím terajšiemu svetu, ako sme žili a vyzerali a pán archeológ si na mne ešte aj zarobí.
Aspoň nejaký cieľ by mal môj život.
A teraz, keď sedím v autobusi, robím experiment. Niekto mi raz povedal, že keď sa budem uprene pozerať na niekoho rameno zozadu, on sa otočí, a tak skúšam, kukám tete na rameno, ale sa neotáča, buď sa nepozerám dostatočne, alebo je na vine jej hrubé sako, cez ktoré asi moja energia neprechádza.
Mala by som si to nacvičiť poriadne a potom sa budem pozerať na TVOJE rameno a čakať, že sa otočíš.
A vlastne, keď teraz nad tým rozmýšľam, už nechcem byť chlpatá a opekať mamutiu nohu, ani za cenu, že zanechám za sebou významné pozostatky, nie nechcem, lebo by som sa nemohla pozerať na TVOJE rameno, ani na TVOJU tvár a vlastne by som ŤA ani nepoznala,
ibaže, to TY by si bol ten môj chlpatý muž, ktorý mi ulovil mamuta.
