Jemné melódie Stevana Sufjansa ma zaniesli niekam ďaleko, mimo tohto sveta, zaniesli ma tam, kam sa nedostane ani jeden z Vás, ten môj svet, ktorý nikomu nikdy nedám, je tam plno kvetov, sladká vôňa sa vznáša ponad stromy plné cukríkov, sladkých ako tá vôňa, krásna drevená chalupka, len a len moja, všade grapefruity, kyslé, mňam, a ja sa prechádzam, tam stojí on, nie, nemyslím na speváka, ale na toho môjho.
Je sám, sám ako družica vo vesmíre, teší sa keď ma zbadá, nenormálne, aj ja sa teším, veď aj on je taký sladký, ako tie cukríky, polodlhé jemné vlasy, krivý nos, nikomu to nevadí, veď v celej krajine som iba ja a on, celý svet patrí nám, nie je nikto iný.
Zacítim mámivú vôňu koláčov, sladká, ako on, vôňa sa šíri po celom dome z kuchyne, po schodoch až do mojej izby, Stevan hrá aj naďalej, vypnem ho a utekám po koláče, ešte teplé, najlepšie, kto iný by ich lepšie upiekol ako maminka, slivkové, čerešňové, uchmatnem jeden a zahrynem, sladké ako tá vôňa, no neuškodilo by im trochu viac cukru, ale to sa nevraví, sú vynikajúce.
Znova utekám do izby, ani neviem ako a kde, ale našla som jeden z tých cukríkov, ktorými sú zasypané stromy, tie v mojom svete, cmúľam, moje sliny sú zrazu sladké ako ten cukrík, pomaly docmúľam, maminka kričí tú nepríjemnú frázu: Umy riad!, tak ťažkopádne vstávam z postele, nechce sa mi máčať ruky v teplej špinavej vode, komu by sa aj chcelo, umývať chrontavé taniere a poháre, rozmýšľam...
...rozmýšľam, čo sladkého sa dá nájsť na umývaní riadu...
...keď sladko-ružový porcelán nemáme...
