A ja celý deň na niečo čakám, čakám na zvonenie budíka, čakám na autobus, čakáme na križovatke (kde nervózni šoféri po sebe vytrubujú, zívajú, veľa áut, náklaďákov a každý sa chce dostať čo najskôr za semafór, nehľadia na ostatných, podvody, cúvania) a zasa čakám na autobus, čakám v ambulancii, čakám na auto, čakám na odjaz do ticha.
Spiaci pankáč v autobuse vedľa mňa, boty na nohách, roztrhané rifle, tričko "Anarchy", smrťkový opasok, náušnica v uchu, jedna, druhá, tretia, usporiadané podľa veľkosti, dlhé vlasy, vrkoč.
Vypočuté v autobusi:
,,Kúpil som si taký luxusný kýblik."
Na vodu? Suché lístie? Hlinu? Špinu? A luxusný kýblik?
Znova na križovatke (podvody, cúvanie, zívanie, trúbia) a cestár šrobuje tabuľu (dopravnú značku), ktorá tam vždy bola, taká červená, vandalizmus! Vlastne, ja mám čo hovoriť, nápis na lavici...
A ja tu sedím na gumennej sedačke a kukám na drevené obloženie a bielu špinavú stenu a na tabuľu s menom doktorky aj sestričky a na čerstvo vylepené plagáty "Jediné probiotiká s citom pre vek" a na linoleovú podlahu, ktorej vzor poznám už naspamäť. A ujko telefón v ruke, zdôrazňuje, že je v Topoľčanoch (naozaj je v Nitre). BIELA LOŽ! A že zajtra má byť v Bratislave (asi tak, ako teraz v Topoľčanoch) a tiež čaká, čaká na číslo.
A tak som sa dočkala, od pol deviatej do pol dvanástej a vlastne som ani nič nevybavila, lebo nemám ešte osemnásť a o vakcíne môže rozhodovať len môj rodiť, takže som čakala úplne zbytočne, ešte aj sama doktorka mi to povedala, takže musím čakať, kým sa stretnej s maminkou alebo čakať, kým budem mať osemnásť.
A zas sedím v autobusi a zas čakám, kedy príde na zastávku, kde vystúpim a počkám si na ďalší.
Vlastne celý deň na niečo len čakám, a tak to je každý deň, preto som začala rozdelovať životné stavy na čakanie a dočkanie sa, prevláda čakanie. Stále na niečo čakáme ale raz sa dočkáme. Konca. Úplného.
Aj vy ste sa dočkali Konca.
Nadpis na Konci:
