Niekedy chcem, aby na mňa niekto poriadne nakričal. Aby som vedela, čo robím zle, aby som sa aj ja vykričala pri obrane. Lebo to pomáha. Lebo hlásky znejú inak ako písmená.
Večer som na teba myslela. A písala o tebe. Dúfam, že si to nikto nikdy neprečíta, len ja a ja.
Teraz by som sa chcela vrtieť v sukni a uvariť puding. Hustý, vanilkový, rozvoňať ním celý dom, keď jedna štvrtina domu stále spí, lebo choroba, otváram a zatváram okno v spálni, odnášam šálky od čaju z materinej dúšky. Líham si k maminke a drží ma za ruku, hladká môj jastrabí palec.
V hlave pocity, ktoré neviem identifikovať. Hnev? Ak áno, na koho? Na seba? Na teba? Neviem, či chcem zabudnúť, neviem, či ťa chcem stretávať, či ťa chcem nenávidieť za to, že si, za to, že ťa nepoznám, neviem, či vlastne niečo viem. A neviem, čo mám so sebou robiť.
Púšťam si film Amélie z Montmartru
a obdivujem jej krásu a jej vlasy.
Zabudnem!
Idem dopísať, čo mám rada. Nie sem.
