aj ráno; vstanem, zapínam ešte počítač, pustím si na ňom tie moje obľúbené pesničky, ktoré ma aspoň trošku naladia do ďalšieho upršaného dňa, zima, oblečiem si tielko, dlhé tričko, mikinu, len aby som sa zahriala a už ma brucho bolí, raňajkujem musli, suché, bez mlieka; hodím na mihalnice špirálu a utekám na autobus.
Konečne sedím, bruško si teda tú hrboľatú cestu príliš nevychutnáva, počúvam rozhovor dvoch dievčat, že škola sem, škola tam a hentam, brm, brm autobus, na zastávke stojí kominár, ufúľaný, čierny
a ja sprostá som sa nechytila za gombík a neželala si to svoje prianie a ani za zips a nepriala som si to, na čo si spomeniem pri každej takejto somarine, pri každej soche, ktorú treba chytiť za palec, pri psovi, ktorého treba pohladkať, pri minci, ktorá sa hádže do studní...
Začínam byť realista, kominár mi aj tak nepomôže, veď on ho nepozná, nepovie mu ako veľmi ho chcem, veď ani ten kominár na to nedojde, to by som musela ísť za ním, zatriasť mu metlou, potiahnuť ho za čierny kabát a strčiť mu do rúk meno, adresu a prosbu, ktorú má vybaviť. A on by len prevrátil očami, pridal si ma do zoznamu a o niekoľko rokov, keď by som sa dostala na rad, by aj tak odišiel do dôchodku a ten zoznam by dal svojmu nástupcovi, ale ten sa na to vykašle, lebo to už bude moderná doba a nikto aj tak nebude nosiť gombíky...
