Že som na chvíľu cítila nebezpečenstvo, myslím si, ohrozenie, keď v tme svietila cigareta, mimo svetiel, mimo pouličných lámp, tá cigareta svietila a on tam sedel a kričal nezrozumiteľné slová, chcelo sa mi utekať, ale zdvihla som hlavu a pozerala na jasnú oblohu, hviezdy, ako aj P. hovorila, že mesiac je dnes zvláštny, mesiac a jedna hviezda v blízkosti, obe tam pozeráme a odomykám dvere, nikdy som nevedela hľadať súhvezdia v tme,
miesto tieňov,
chladné steny budov,
miesto svetiel, pozerám naň z terasy
a fúka mi na chrbát
a do vlasov.
A keby som mala sukňu, vietor by sa s ňou mohol pohrávať, vlniť, zdvíhať ju, zdvíhať úplne a mne by to nemuselo vadiť, v tejto intímnosti u nás doma.
Na koberci si čítam lístočky minulých dní, o bláznovstvách, niečo málo o láske, len imaginárne skutočnosti, len niečo o nesprávnej ceste, ktorá vedie k veľkým očiam, dokonalej vôni, k človeku, ktorý sedel na zemi a hýbal hlavou. Na niektoré okamihy je lepšie zabúdať. Postupne. Neviazať sa. Infantilné obrázky na tých papierikoch, tulipány na bielej ploche, tulipány okolo nás dvoch, ty s kravatou, ja v sukni.
Len obrázky.
A čítam aj iné veci, nejaké správy, v ktorých sa dá tak ľahko pohádať, ktoré vlastne nemajú zmysel, lebo udalosti sa opakujú, to isté, čo hnevá dokola a dokola, (ne)úprimné, čo sa povedať nedá, čo sa nedokáže, oči nedovolia. Chcem písmeno. Len jedno jediné písmeno. O. napríklad.
Čo všetko by som chcela, opakovať si stále to isté, vedieť si odložiť spomienky do zásoby, separovať ich, niektoré zahodiť a niektoré ochrániť, ako chránený park, UNESCO, ohrozený druh kvetov, fialové, aké vytŕčajú z trávy na brehu, ako sa tam kráča, dnes, pod ružovou oblohou, stojím tam a dlho na ňu pozerám, na premeny každú sekundu, trávy a ich siluety, siluety šípok, na ktorých ešte pred niekoľkými dňami ležal sneh. A počúvam zvuky lesa, bažanta skákajúceho po suchom lístí.
A lietadlá hore, vzdušné križovatky. Zima na ruky, pohľady na hnedé okolie, vravím si, že by bolo pekné behať tu v červenom kabáte, vytvárať kontrasty, byť pre niekoho modelkou, v niekoho očiach tou najdokonalejšou, tou, ktorú by chcel potešiť akýmkoľvek spôsobom. Fotkou na papieri, malým výletom niekam, do Prahy alebo niekde, kde sú rieky a suché trávy, rôzne kvety a kaviarne na peších zónach, čajovne s oknami, aby sa dalo pozerať, veľa sa pozerať. A sedieť na námestí s fotoaparátom v ruke.
Chvíľu sme sedeli v kuchyni a namáčali si nemecké čajové keksíky do kávy, mrvia sa, padajú omrvinky do šálok, rozprávame o nemeckých vianociach, Weinachtsmann, aký je, ako sa volá. Vedľa nás stála zabalená umývačka, oblepená lepiacou páskou, vonia novotou, zaplní dieru pod kuchynskou linkou. A o niekoľko hodín sa v nej liala horúca voda, potichu pracovala, piekol sa chlieb, v kuchyni svietia červené čísla času, ktorý zostáva, 00:01 a my všetci stojíme a opierame sa o stôl, stojím na koberci bez papúč, je koniec, cez otvorené dvere vyberáme horúce poháre, objímam ho,
to teplo,
čistotu, lesk
a kvapky vody, niekde.
Z 28. februára sa stal marec, len zrazu, jedna noc, pred ktorou som ešte dlho premýšľala, stále o tom originálnom, na zopár okamihov, ktoré sa prelínajú, že nerozumiem sľubom, ktoré sa opakujú. Že už nechcem útočiť, neustále, chcem mať zmysel, aby moje slová vplývali. Že to asi nedokážem, prestať veriť a dôverovať, aj keď je to smiešne. Rozmýšľam nad voňavými listami, obrázkami, pohľady do neznáma, do nevedomosti, že nič nevieš, nič o mne nevieš, o mne so žltou čapicou a žltým šálom, vraj neprehliadnuteľné. A ja nič (pre teba) nerobím, si/sme deti.
Ťažké posledné februárové myšlienky, prvé marcové.
.es mentira que hoy pueda olvidarse con un nuevo amor. (Bebo & Cigala: Inolvidable)
A teraz mi je dobre, vonku cítiť niečo z jari, vôňa topiaceho snehu, blata, po ktorom som včera bežala v teniskách, kľačala a cítila pôdu, huby, tá mäkká vôňa vlhkého vzduchu. Slnko sa opiera o štipce na prádlo, zo zeme rastú zelené listy trvaliek.
.písané niekoľko dní, zachytáva posledný týždeň, striedavo.
