Bola noc, dve hodiny a spln mesiaca, ktorý zostal za strechou domu, no jeho svetlo bolo prítomné všade, zamotalo sa medzi konáre ovocných stromov, listy viniča, znejasnilo hviezdy, ktoré sú inak vždy výrazné, tu u nás áno, tu je dobre. Hlavne, keď sa k nám po celom tropickom dni nasťahoval pokoj, trochu vzduchu, ktorý sa skutočne dá dýchať a chladí rozhorúčené telo, keď takmer nahá sedím v kúpeľňovom okne na poschodí a nohy mi visia nad strechou a ako nočné motýle mnou lietajú inšpiratívne myšlienky, ktoré spätne nedokážem vyjadriť. Ale stále je vo mne ten pocit, tá očista, tá myšlienková terapia, čo ma naviedla k rovnováhe a slobode bytia.
Namýšľam si, že toto je ten dokonalý stav nazvaný free spirit. Obrysy voňavého lesa pred očami, nočná obloha, spiace ticho v dome, únava, vyrovnanosť a samota, vzácna samota, lebo človek je sám sebe najlepším spoločníkom.
A bola to o čosi chladnejšia noc, keď som si na kolene krúžila lesklým pohárom s obsahom šumivého vína, bosými nohami sa dotýkala zeme a počúvala rozhovory, hlasy, hlasy hrkotajúce vo vlastnom vnútri, bol to dav, šumivé melódie ľudských hlasov, miešajú a prekrývajú sa a ten, ktorý chcem počuť, v tom množstve úplne zanikol, zmizol, proste delete.
Spriehľadnel.
Vtedy len žiarivé hviezdy nad bytosťami skrytými v tme, teplý vietor, čo sa nás dotýka, horiace sviečky, odhalené kolená a bosé nohy. A vo mne všeličo, len nie ten hlas. Neúspešná snaha rozpamätať sa ma umlčala na niekoľko desiatok minút a odhalila mi moju vnútornú obranu podvedomia.
A o podvedomí premýšľam aj o niekoľko (časo)priestorov ďalej, keď si vravím, že niekedy sú potrebné takéto noci, že len tak sedíme v záhrade na lavičke a nechávame zo seba hovoriť omamné látky ružového vína. To je tak, stále sa mi potvrdzuje tá neprekonateľná sila noci a jej vplyv na ľudské podvedomie, ktoré ovládať nedokážeme, ktoré neoklameme násilnými pocitmi spokojnosti. Je to to miesto, v ktorom sa občas zamotám, kde ma prenasledujú ľudské tiene, len tiene ľudí, mlčanlivé, nevyprofilované, beztváre osobnosti. A je zvláštne, že niekedy prehovoria, no ich reč je mi zrazu cudzia a slová zradné, ich skutočnosti sú premenlivé, pohyblivé a ja mám chuť zničiť ich, tak, ako oni zničili mňa.
Ale nespravím to, lebo nemôžem. Neviem to.
V utorok som mala zvláštny sen, príbeh v starom dome, drevené stropy a tmavé miestnosti, malé okná s ľanovými závesmi, my, cudzí ľudia, mníšky, smrť v podzemí. V tom dome, ktorý by dnes niesol pomenovanie starožitný, sme sa skrývali a neskôr nocou blúdili historickou dedinou, v hlave mám tento vidiek a obrazy minulých storočí, drevený plot na trávou obrastenom kopci, ku ktorému sa na svitaní blížili mníšky v čiernych habitoch a my sme utekali, stále sme len utekali, až kým som sa neprebudila. Bolelo ma brucho a ja som lúštila signály, ktoré mi myseľ cez sny vysiela.
Že utekám, utekám pred svetom plným neželaných asociácií, obrazov, písmen, vôní, melódií a akýchkoľvek iných podnetov, ktoré mi ťa pripomínajú. Utekám z tohto sveta. Lebo jeden svet nestačí, povedal, tak unikám preč.
Vraveli mi, že príde ten čas, kedy sa vlastnými myšlienkami presýtim, vyčerpám, unavím, dostanú ma na dno vlastných síl a vtedy budem pripravená prestať sa ničiť minulosťou. A mali pravdu, ten čas prišiel, boli to radostné a ľahkosťou nadýchané dni, no časom a nocami prerušené, lebo tie myšlienky sa neskôr opäť vrátili, prišli verejné priznania, tí, ktorí chceli mlčať, zrazu hovoria, to, čo malo byť neviditeľné, dostáva sa pred oči, to, pred čím bezhlavo utekám, ma neustále doháňa. A tak utekám ďalej, v daždi do lesa, tam, kde sa stráca všetka zrada, kde moja osobnosť nie je okrádaná a nahrádzaná jednoduchými vetami, kde sa ku mne vracia inšpirácia. Lebo chvíľami som sa cítila napadnutá, vyprázdnená, skopírovaná. Ale tak prosto.
A bolo to dnes, keď som melancholicky sedela na lavičke autobusovej zastávky, pršalo a mne po líci stekala slza. A vtom, po celodennom intenzívnom daždi, krátko pred ôsmou, vyšlo slnko. Práve, keď som myslela na to, že svet je plný depresívnych obrazov, ma o opaku presvedčilo svetlo zrkadliace sa v padajúcich dažďových kvapkách a dúha, najkrajšia dúha v mojom mladom, dvadsaťročnom živote.
Oslavovala som narodeniny s plechovkou citrónového piva v ruke a vtedy si mi chýbal. Áno, priznávam to, aj keď tým verejne prejavujem svoju slabosť.
A aj keď dni sú radostné, noci sú pravé, úprimné. (P)o nociach sa dá veľa rozprávať, nočnými sľubmi sa to aj všetko začalo.
Píšem tu len také plané výkriky do noci, kedy by bolo lepšie ísť spať. A na chvíľu nemyslieť, len počúvať, ako dom spí, spí a v ňom len tiché nádychy a výdychy, neviditeľné sny, príbehy, ktoré nás dobiehajú. Niekedy dokonca predbiehajú.
Toto všetko píšem, aj keď B. povedala, že moje články väčšinou nečíta, lebo sú príliš metaforické a nerozumie im, nerozumie mi, aj keď ma blízko pozná. No a čo aj, má pravdu. Medzi slová si skrývam ľudí a myšlienky a zapletám ich ako vrkoče, ktorých konce uviažem mašľou a nechávam len tak obrazne byť, existovať, zdobiť. A potom sa aj ja naivne hľadám v odkazoch, ktoré nie sú (nikdy neboli) pre mňa.
A tak, lebo jeden svet nestačí, unikám preč, lúčim sa. A vrátim sa, keď znovu pocítim ten stav nazvaný free spirit.
