Náhle rozhodnutia, ktoré posúvajú činy o 15 minút, vatový tampón namočený v tekutine z hnedej šľaše, smrdí a štípe na zapálenom uchu. Dúfam, že v tejto chvíli som jediný človek na svete, čo si natiera ucho a cez otvorené okno hľadí na vietor, ktorý sa nenápadne kĺže po tráve, osoba stojaca bosými nohami na drevenej dlážke presne o 6:58 stredoeurópskeho času, tá, čo na tvári vyčarila zvyčajnú grimasu zívania po (ne)skorom vstávaní.
Myslím, že aj tak nie som sama.
Zhmotniť pocit do všedného dňa, žiadne morbídnosti ani prvky dekadencie sa nevznášajú nad mojou telesnou hmotou, pocity žlté a voňavé ako levanduľa, fialová vôňa, určitý druh synestézie, vymodelovať z dojmov niečo ako rozkonárený strom na jeseň, zožltnuté listy by sa dali sformovať a utvoriť z nich dlhý pás na zemi.
Strach môže mať rôzne podoby, veľký pavúk, hady, miestnosť, ľudia, predstavujem si, ako sa správa človek, ktorý sa bojí kaktusov, jeho pichliačov, čo vytvárajú nejaký druh autority, autority väčšej ako tá jedného Španiela, zajtra letí z letiska, plné kufre, možno suveníry z Nitry, poskladaná bielizeň a kožené šľapky, pena na holenie na správnom mieste.
V škole bolo úplne zbytočne, ako kôstka čerešne, ktorú odpľujú na zem, keď už všetko chutné sa vytratilo, namiesto akého-takého súcitu som si musela vypočuť mini prednášku o nahradení istej sumy, nepochopenie, že toto som myslela skutočne, že radosť, ktorú som prežívala sa len tak zastavila, zlomila priamo v strede a prepolila nádeje. Potlačené slzy nad obrovským sklamaním.
Povedala by som, že (aj) táto noc patrí svätojánskym muškám, lietajú v tme pri našom okne, toto budú asi samičky, lebo svetlo je silné a výrazné*, ich ohnivé telá niekedy zmiznú, nevedno kam, naspäť sa zjavia, tešia moje oči, rozjasnili podvedomie.
* svetlušky patria k chrobákom, pri ktorých sa samec od samičky značne odlišujú, samičky majú podstatne viac svetelných orgánov ako samčeky.
