Zo včerajšieho večera by som si popri stretnutiu po mesiaci a sladkom pečive zo supermarketu zakrúžkovala jazzový koncert na ulici blízko námestia, svetlá v tvárach hudobníkov, čo svoju hudbu žijú v priamom prenose, ľudia na ich život pozerajú, zastavia sa a vlnia sa v rytme, vlnia sa ich boky, ich ramená. Je to presne také, ako rozprávala M. pri káve, že v svieži letný večer sa ľudia stretnú a sú naladení hudbou, vínom, malou uličkou a hviezdami na oblohe a atmosféra pôsobí úplne útulne.
Také to bolo.
Na oslave klasicky štrngali príbory o taniere, zneli rodinné hlasy a voňalo pečené kura. V hnedých nohaviciach umývam riad v kuchyni, mokrý leží na utierke, voda a trocha peny steká dolu, tu sa rozprávame o Nemecku, o S., našej sesternici, o 15-tich rokoch života tam. O tom, čo som sa chcela spýtať, ale za týždeň som nestihla a zabudla, mi porozprávala dvojíčka. Otázky zostali vo vnútri toho neviditeľného, v mysli. Spomíname na raňajky v mini kuchyni, každé ráno slnko svietilo na kuchynskú linku a na dosku s nakrájanou paprikou. Taniere a šálky sme si delili podľa farieb oblečenia, zelený čaj som pila zo žltého hrnčeka a omrvinky dopadali na fialový tanier. V ten deň som mala žltú sukňu a fialové tričko. Videli sme Berlín, Herkulesa v Kasseli, vodopády, nemecký Dunaj a rôzne vežaté dedinky. Nikto dnes nespomenul, ako dlho sme si kývali pri rozlúčke, stáli na ulici a my v aute, odchádzame a dve postavy pomaly zachádzajú za kopec. Ako príznačná scéna z filmu.
Berlínske slnko sa mi zdalo iné, veľmi citlivé, jeho lúče sa vlievali do vlasov a pretekali pomedzi strechy domov východného Berlína, dopadali na časti zachovalého múru. Počas svietenia pijeme 70%-nú čokoládu na prvom poschodí, miesta pri okne neboli voľné. Biele šálky, pohár vody, hnedé steny okolo, vraj najväčší čokoládový dom sveta.
Len drobnosti z nemeckej cesty.
+ slnečné dni, slnečné pohľady
