Počas návratu do blízkej minulosti mi je ľúto, že som si neprečítala básne a poviedky povešané na stromoch a na stĺpoch mesta, aj keď som okolo nich prechádzala, vedľa stromov som stála a tri dni sa usmievala na ľudí. Vtedy ma bolelo hrdlo a neskôr som bola nákazou pre viacerých ľudí. Aj teraz ma bolí, pijem čaj z materinej dúšky, s medom a voňavým citrónom, ochvíľu zjem pomaranč, ktorý mi pripomenie Vianoce, svetielka, sneh a trhy na námestí.
Vianočné pocity sme už teraz cítili viacerí, boli to chladné dni sprevádzané dažďom a raz, raz aj s mini snehovými vločkami, ktoré sme videli pred čiernymi kabátmi, na križovatke. Chýba mi tá žltá jeseň, ktorú nazývam(e) pravou, chcela som ešte to slnko teplých farieb, suché oranžové listy, na takúto jeseň spomínam pri pohľade na minuloročnú fotografiu s gaštanovým listom pri rieke Nitra. Listy na chodníku, farby, nohy, hnedé tenisky. Neskôr sa z tejto fotky stala narodeninová.
Keď som úplne sama prechádzala vedľajšími uličkami Bojníc, tam, kde sú muškáty v oknách, za drevenými bránami štekajú psy a suší sa biele prádlo prichytené farebnými štipcami, bola hmla, koniec uličky bol neznámy, neviditeľný, tak som rozmýšľala nad spôsobmi a pohľadmi vhodnými pre fotky, aké prekvapenia by vo mne vytvorili po vyvolaní filmu, pocity na minúty a hodiny a pravdepodobne na viac. Na toto som len myslela, obrázky som nerobila. Dekoračné tekvice v prútenom koši pred obchodom si len pamätám a vizuálne si na ne spomínam. Aj na kvety, vresy, so zapichnutými cenovkami napísanými kriedou.
Počas cesty autobusom sa za oknom prebiehali protiklady, sneh na vrchoch hôr a kvety pri ceste, vlčie maky a malé pole slnečníc. V čižmách mi bolo teplo a tomu som sa tešila, že hnedý šál som si odviazala z krku a slnko v Prievidzi bolo k nám všetkým prívetivé a štedré, aspoň v tej chvíli.
Pre inšpiráciu potrebujem niečo nové, nové vnímania a cestovania, prejsť vo vzťahu poetickými miestami a objavmi. Chcem odraziť chaos, čo si skrývam. Ešte počas nočnej jazdy autobusom sa usmievam, stále sa usmievam do tmy a vtedy som mala chuť na neurčité slová, už som si skladala kúsky momentov do vízií. Opäť je zo mňa iluzionista so zamotanou hlavou,
spleť, vrkoč, mašľa, uzoľ.
Posledné dva piatky boli veľmi optimistické, usmievavé a pozitívne. Pocitovo farebné.
