Tieto dni sú veľmi hmlisté, stromy na cintoríne naberajú na seba kvapky, je bielo, na dedinu sa pozeráme z výšky. Pred kostolom svietia dve malé svetielka (auta). O svetielkach Vianoc som čítala v regionálnych novinách, pozrela na obrázky žiarivých hviezd s chvostom, akési brány a reťazové gule. Zdá sa, že mesto bude iné ako minulý advent, pod spievajúcimi zvonmi na pešej zóne si už asi nezatancujeme,
ako kedysi dávno.
Opýtal sa, čo sa so mnou deje a ja som v kútoch myslenia hľadala, že čo vlastne. Ako odôvodním niečo z vnútorného sveta, niečo čo neexistuje a aj tak na to stále myslím, prezerám si tie isté obrázky, hľadám vrásky, vône, úsmev, dotyky, len vo svojej hlave. Je to na nič, stále si hlavu nosím so sebou aj s celou výplňou, pôsobí predstavivosť a nočné spomienky. Stále (sa) hľadám, hľadám i to, čo sa schováva blízko a predsa to pre neustálu hmlu nevidím. Opakujem si zapamätané frázy, keď sa chcem na niekoho usmiať. Dni, keď žijem nad zemou, sa mi vlastne páčia, ale musím sa vrátiť a žiť naozaj, tým, čo skutočne je.
Niekedy dúfam, že to čo napíšem, zo mňa odletí. Tak nech už túto noc zaspávam realisticky.
Aj tak stále mlčím a okolo myšlienok len obieham, nie sú dokonale vyslovené. Sú ako tichá biela lavička.
