Obalila som periny ružovou čistotou a zaviazala na nej mašľu, vonia odležanou avivážou a mne z vlasov steká po chrbte voda, kvapky tečú, tečú, vpíjajú sa a zároveňeň vyparujú do vzduchu.
Z jednej strany radosť a voľnosť a z druhej nie, necítim šťastie, ktoré možno aj prichádza, dostáva sa ku mne, ale nevstupuje.
Teplé ruky, veľmi teplé ruky, ktoré dnes písali, aj šúpali grep a navliekali periny, mávali smerom k oblakom, umývali vlasy.
Ani neviem, či som sa potešila pri slovách napísaných, zopár slov, veď to nie je, to nebolo. Slová neboli určené mne, nikto nemyslí preto, lebo som tu ja, nikto, nikto, nikto a o tomto sa viem sama presvedčiť, stačí ešte chvíľa a práca bude dokonalá.
Ovplyvnená inými vetami.
Časový stroj, čo hlási, že je 22:54, rozvrh, čo vraví, že zajtra je ťažký deň, že ma nezachráni ani biela horúca čokoláda, ani kofola so slamkou, ani táto spoločnosť, čo bude, sviežosť perín.
To nie je, nič z môjho nie je.
Stávam sa nezrozumiteľnou a nepochopiteľnou, činmi aj myšlienkami, tak, že ani celá slnečná sústava ma neuspokojí, viem, že nepríde nič, čo by ma zmenilo, nie, ani nechcem.
Túžim zostať stále takou, ako v čase, keď som fotila kyticu lúčnych kvetov analógovým foťákom, keď som si myslela, že bude z toho umelecké dielo a počúvala som chvály na moju prácu. Takou chcem byť, naplnená nadšením, zdravou infantilnosťou a hravosťou, miernou hrdosťou, očarená a okúzlená maličkosťami, veľa rozprávať do neznáma, sebe.
Vrátiť sa a spoznávať veci nepoznané z iného stupňa, nájsť niekoho, len sedieť a mlčať o tom istom, v mysli sa smiať na rovnakých vtipoch, zamykať tajomstvá na kľúčik, čo neustále visí na krku.
V črevách mi vybrujú hrianky s Karičkou a paprikou, hrsť gumených medvedíkov a svalnatý grep.
Tak, tak, len takto dnes.
