Neoznačené fotografie na blogu výlučne z vlastnej tvorby (c). Inak je všetko vo hviezdach... "štandardný už tradičný bloger, s istou mierou poctivosti" (jeden čitateľ) Zoznam autorových rubrík: Slovensko, Český raj, Cestovanie, Fotografie, História, Kultúra, Poézia, Próza, Myšlienky, názory, Blogovanie, Technika a technológia, Domácnosť, Záhrada, Zábava, Zdravie, Súkromné, EÚ
Leto je, aj keď to chvíľami tak nevyzerá a predvčerom mi v noci teplomer ukazoval len 10,5° C. To je trochu málo na južnú rovinu v a tento spôsob leta. Ono však musí prísť. Terajšie dažde prospievajú aspoň záhrade. Aj dažde sú predsa v lete normálne. To "horúco" sa trochu opozdilo, ale určite príde. Zatiaľ je príroda svieža aj v Arboréte SAV v Mlyňanoch. Preto som si dovolil prerušiť zápisky z našej francúzskej cesty domácou prírodou...
Naša cesta zo Španielska do Francúzska pokračovala z Figueres cez Narbone do Carcassonne s jedinou zastávkou v pevnosti "Chateau de Salses". Pôvodne to bol španielsky hrad, dnes patrí do oblasti Plateau de Rousillon, ktorá je súčasťou Francúzska od roku 1659.
Z Girone do Carcassonne sme odchádzali skoro ráno. Hneď po raňajkách sme sa vydali na sever. Vedeli sme, že pri všetkých našich denných cieľoch je dôležité ráno skoro vstať. Naše ciele sa totiž nachádzali vo vzdialenosti 160 - 260 km. Pri tomto presune do Francúzska sme prekonali 220 km a mali sme naplánované dve zastavenia na trase.
Do Montserratu sme odchádzali z Barcelony okolo šiestej hodiny odpoludnia. Vďaka fungujúcej navigácii GPS a presnému označeniu nášho cieľa sme bez problémov našli cestu do Monastir de Montserrat. Kláštor je vzdialený z Barcelony len asi 50 km. Jeden deň na dva takéto ciele je dosť málo, ale taký sme mali nabitý itinerár. Na Montserrat nám ostával prakticky len podvečer. Aj tak sme dúfali, že prídeme včas, aby sme stihli poslednú lanovku z údolia do kláštora.
K ceste do Španielska a Francúzska nás inšpirovali príbehy z kníh Kate Mossovej o Kataroch. Preto sme si naplánovali poznávacie cesty týmto krajom. Najprv letecky z Bratislavy do Girony, potom autom na skok do Barcelony a ku kláštoru Montserrat. Ďalšie dni sme sa presunuli do južného Francúzska. Vymenovanie všetkých miest, ktoré sme navštívili by zabralo niekoľko riadkov, tak ich radšej uvediem postupne v samostatných článkoch s fotografiami.
Fotografia môže mať mnoho účelov. Jedným z nich je aj funkcia zvláštneho pamäťového média. Je to jeden z dôvodov, pre ktorý sa rád vraciam k starším fotografiám. Je dobré, ak sa dá fotografia spojiť krátkym, najlepšie vtipným komentárom. Ideálne je, ak mi ten komentár napadne už pri fotení.
V tomto ročnom období mám veľké šťastie na ženy. Na ženy v literatúre. Najprv som sa trikrát začítal do Kate Mossovej z Carcassonne, a to v Zimných duchoch, v Labyrinte a nakoniec v Hrobke. Teraz ma zaujal Kacír od S. J. Parrisovej (vlastným menom Stephanie Merritt). Neviem posúdiť čím to je, no zdá sa mi, že v súčasnej literatúre napätia sa úspešne začínajú presadzovať ženy (možno len u mňa).
Inšpiroval ma článok Helenky Smihulovej o ceste z Liptova na Oravu. Tou cestou sme chodili niekoľkokrát počas dovolenky. Najkrajšie to bolo v roku 2004, keď sme v Západných Tatrách strávili celý týždeň, s východiskom v Zuberci. Takže toto je len malý návrat, lebo na Orave je a bolo dobre...
Pred niekoľkými dňami prebehla v Bratislave súťaž 24:BA. I ja som chcel skúsiť šťastie, ale človek mieni a žena mení, tak to chodí na svete a tak som namiesto dvadsaťštvorky sadil paradajky a iné zeleninky. Bratislava je stále krásna, tak som využil prvú príležitosť a namiesto 24 hodín som v nej strávil iba 4.
Je jar a namiesto bratislackej dvadsaťštvorky som dnes sadil kaleráb, kapustu paradajky a inú zeleninu. Patrí to k jarným všednostiam, podobne ako krátke vychádzky do blízkeho okolia. Fotograficky sa pri nich dá vytiahnuť niečo z atmosféry krajiny, či detailu. A o tom je tento výber.
Zvykli sme si na Veľkú noc absolvovať nejakú turistickú trasu či výlet, lebo je to čas prebúdzania sa prírody. Vtedy je najkrajšia a preto je apríl najkrajším mesiacom... V tomto roku som sa inšpiroval na blogu Antona Kaisera skalnatým vrchom Benát. Mali sme vo výbere Sitno a Štiavnické vrchy, ale vyhral to pre nás neznámy Benát.
K textu tohoto článku ma inšpirovali pochybnosti vyslovené v článku Martina Pilníka Geotagy a ultrazoomový fotoaparát. Nemám síce taký moderný aparát, ale je to zaujímavá téma, lebo geotaging sa dá využiť aj pri usporiadaní archívu fotografií. Moj archív je zatiaľ organizovaný len na základe dátumu a názvu lokality, ale čo nie je, to ešte môže byť.
Rovina je rovnako pekná a zaujímavá ako hory, ale má oproti horám jednu veľkú výhodu, aspoň zatiaľ sa tu neprechádzajú medvede. Dokonca ani v zime tie ľadové. Na rovine človek dovidí ďaleko a to skresľuje odhad vzdialeností. Pri fotogafovaní na rovine je dobré mať makro objektív alebo dosť dlhý teleobjektív.
Použil som cirkusový titulok, lebo príroda sa práve teraz rozvíja veľmi rýchlo a čo ste videli dnes, zajtra už bude iné. Rado Baláž pozýva turistov do boja za čistejší Zobor, tak som chcel ukázať, ako vyzerala Zoborská lesostep pred týždňom. Nezbierali sme odpadky, ale ani nerozhadzovali...
Každý rok o takomto čase začína jarná akcia vodných vtákov. My ich chodievame sledovať najčastejšie do Žitavského luhu na Gedrianske lúky, alebo k vodnej nádrži vo Vrábľoch. V minulom roku som zaznamenal vtáči letecký deň už 7. marca. Veľký rozsah zatopených lúk vtedy prilákal nebývalé množstvo vtáctva.
Nechcel som o tomto písať ako o dovolenke v Bratislave, lebo to bola skôr pracovná záležitosť. Aj tak nám ostal čas na prechádzky mestom a kúsok kultúry. Mojou zásadou je, chodiť všade s fotoaparátom. Len raz som túto zásadu porušil a tak som prišiel o svoje najzaujímavejšie zábery. Možno to preháňam. Aj teraz to bude len pestrá zmes starej i novej Bratislavy, skôr detaily ako celky, ktoré približne mapujú náš pohyb mestom.
Citadela je pevnosť vo Victórii, v hlavnom meste Goza. Gozo je súčasťou Maltskej republiky, jej druhý najväčší ostrov. Všade naokolo je Stredozemné more. Najbližšie na severe je Sicília (100 km), na západe ostrov Lampedusa (približne 200 km), ktorý je obliehaný utečencami z Afriky, podobne ako Malta. Z Tunisu je to asi 350 km a z Lýbie približne 400 km. V týchto dňoch je na Malte dosť rušno. V čase našej poslednej návštevy v roku 2008 bol na Malte takmer rajský pokoj.
V Turčianskych Tepliciach sa v roku 1895 narodil významný slovenský maliar, grafik, ilustrátor a výtvarný pedagóg Mikuláš Galanda. Svoje diela vytvoril medzi prvou a druhou svetovou vojnou. Rodný dom Mikuláša Galandu bol v roku 1979 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Galéria v tomto dome bola zriadená v roku 2002. Pri návšteve Turčianskych Teplíc je prirodzené navštíviť aj tamojšiu Galériu Mikuláša Galandu.
Zatiaľ je to len v náznakoch, ako keď sa usádza orchester a hráči začínajú ladiť svoje nástroje. Dirigent je ešte mimo, kdesi v zákulisí. Koncert však už určite nie je ďaleko. Svedčí o tom aj fakt, že som doma zasial paprikové semienka. Len som ich musel s črepníkom posadiť na radiátor, aby sa ohriali na zárodočnú teplotu 32°C. Do týždňa budú vonku.
Turčianske Teplice patria medzi najstaršie kúpelné mestá na Slovensku. Prvá písomná zmienka o tamojších teplých prameňoch pochádza z roku 1281 z čias kráľa Ladislava IV. Moje prvé rodinné fotografie z Turčianskych Teplíc pochádzajú z roku 1969, najnovšie majú dátum z prvej polovice februára tohto roku.
