K tomu aby sme mohli liečiť človeka, nestačí sa pri poznaní obmedziť len na jeho telo. Musíme okrem organizmu človeka poznať i „organizmus“ prírody, vesmíru ... Lebo medzi človekom a jeho okolím v skutočnosti žiadna neprekonateľná hranica nie je. Vo vesmíre proste nie je nič čo by nebolo aj v nás a zas a naopak. Človek je „utkaný“ z rovnakej látky ako vesmír. Ale koľko my vieme o vesmíre? Koľko o sebe? Prišli sme dokonca na to, že nie je dobré veľa vedieť, teda umlčiavame myslenie. Prišli sme na to, že existujú myšlienky, ktoré by údajne ani nemali jestvovať. Nepokúšame sa hľadať odkiaľ sa berú tieto myšlienky na Ducha, na Boha, na Krásu, na Pravdu, ale vopred ich prehlásime za blud. Lenže ak Kozmos vo mne odráža tento „blud“, ja sa preň neoslepím aby som nevidel viac Pravdu a neopustím jasný rozum, aby som ním nevnímal myšlienky, ktorých pôvodca je Prvou Príčinou vecí.