Odpočúvač ľudských príbehov, sliedič reality, predčítač, bloger majúci záľubu v literatúre a občasný fúkač bublifrkov, s prechodným pobytom v daždivom Maconde a na Facebooku. Zoznam autorových rubrík: História, Na ceste, Sranda musí byť, Bulvár, Školstvo, Politická realita, Hudobná sekcia, Zápisky a spomienky, Názory, Pokus o literatúru, Cogito ergo..., Tvorivosť
Škandinávski autori detektívok rastú ako huby po daždi a s mnohými sa zoznámil už aj slovenský čitateľ. Mohlo by dokonca vzniknúť podozrenie, že tento špecifický žáner označovaný ako „severská krimi“ sa bude musieť raz vyčerpať. Trend tomu však nenasvedčuje. Objavujú sa stále noví autori, pričom každý z nich si vytvára vlastný špecifický rukopis.
Keďže už debutový román Paola Giordana Osamelosť prvočísiel ma veľmi zaujal, s nadšením som prijal skutočnosť, že talianskemu autorovi vyšla doma aj druhá kniha s názvom Il corpo umano. O jej slovenský preklad sa postaralo vydavateľstvo Slovart a dielo vyšlo pod názvom Ľudské telo. Čitateľ od názvu knižného titulu očakáva konkrétne korešpondovanie s príbehom, no anotácie a ani mnohé recenzie mu pred prečítaním samotnej knihy, túto spojitosť často neozrejmia. Bolo tomu tak aj v tomto prípade a korelácia medzi názvom a obsahom sa skutočne zjaví až po začítaní sa do samotného románu.
Viem si dokonale predstaviť ako Lance Armstrong na vrchole svojej slávy inšpiroval chlapcov po celom svete, a tí si potom sadli na bicykle najrôznejších druhov a aj na poľných cestách imitovali slávnu Tour de France. Armstrong bol však vzorom aj pre mnohých ľudí bez rozdielu na pohlavie, vek a národnosť, ktorým bolo diagnostikované onkologické ochorenie, poprípade s touto zhubnou chorobou bojovali niekoľko rokov. Bol pre nich jasným príkladom sily vôle a jej víťazstva nad smrťou.
Tak nám zabili Ferdinanda, oznámila pani Müllerová literárnemu hrdinovi – dobrému vojakovi Švejkovi. Jozef Klempa - reálny účastník prvej svetovej vojny, oboznámený tiež s touto udalosťou si do svojho denníka zapísal: „Bola práve nedeľa po sviatku sv. Petra a Pavla. Išli sme z kostola, keď prišla osudná správa, že v meste Sarajevo v Hercegovine zabili následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda“.
Poľsko je krajina s bohatou históriou, prešpikovanou prevratnými historickými zvratmi. V jeho dejinách sa odohrali významné udalosti, dalo svetu významné osobnosti, no zároveň sa na jeho území odohrali aj tie najhroznejšie zločiny, ktoré človek spáchal na inom človeku. Bohatá a komplikovaná história si vyžaduje objektívnu historiografiu a aj národ schopný vyrovnávať sa so svojou tienistou históriou. Poliaci sa o to v ostatných rokoch snažia. Po páde komunizmu aj u nich vznikol Ústav národnej pamäti, ktorý sa okrem iného zaoberá aj komplikovanými poľsko-židovskými vzťahmi.
Komunistický režim bol schopný akejkoľvek manipulácie a často sa uchyľoval aj k retušovaniu dejín. Zo dňa na deň tak mizli z máp mestá, dediny, aby začali svoju novú históriu pod novým názvom, prijateľnejším pre nastolený vývoj, smerujúci k svetlejším zajtrajškom. Režimu záležalo aj na tom, aby sa z dejepisu a aj pamätí ľudí vytratili zápisy a spomienky na hrdinov, umelcov, politikov a inšpiratívne osobnosti, ktorých mená sa ocitli na čiernej listine.
Čo mohol v osemdesiatych rokoch 20. storočia o svete vedieť človiečik narodený v roku 1975? Skoro nič. Žil si svoj bezstarostný život uvedomujúc si, že život je síce dočasný, stále však veriac, že konečnosť sa týka niekoho iného a svet je skoro nemenný. Čo mohla detská duša na prahu iniciácie vedieť o svete, žijúc za železnou oponou, masírovaná a chlácholená rečami o socialistickom blahobyte? Len veľmi málo. Na pochyby nebol priestor, zostávala iba viera ritualizovaná tvorbou mierových mandál s názvom „Svet a mier očami detí“, z ktorých vystupovala biela holubica, stávajúca sa jednorazovým mávatkom v každoročnom prvomájovom sprievode.
Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, no ale tiež sa tvrdí, že reči sa hovoria a chlieb sa je. Keďže na chlieb treba hlavne peniaze, vždy sa nájde niekto, kto objaví spôsob, ako vstúpiť aj dvakrát do tej istej rieky, ak mu tento vodný tok po prúde prinesie istý zisk. Presne to isté urobil Jonas Jonasson, autor celosvetovo úspešného "Storočného starčeka, ktorý vyliezol z okna a zmizol". Prosto si povedal, že načo vymýšľať vymyslené a vsadil na istotu prameniacu z jeho úspešného debutu. Napísal teda druhú knihu, ktorá je skoro ako tá prvá, len namiesto storočného starčeka Alana Karlssona je hlavnou hrdinkou mladé černošské dievča.
Súčasný knižný detektívny žáner je veľmi rôznorodý. Ak opomenieme špecifické subžánre, napríklad historickú detektívku, tak sa nám však typológia scvrkne na dva základné modelové typy. Buď je hlavným hrdinom detektív, vyšetrovateľ s pohnutým osudom, lavírujúci na hranici zákona, nedbajúci o svoje zdravie, sociálne vzťahy a vzhľad, alebo je to naopak uhladený muž s fungujúcimi rodinnými väzbami a čistým morálnym štítom. Kým mierne sociopatický detektív sa často pohybuje v temnom mestskom prostredí, riešiac tie najbizarnejšie násilné činy, druhý typ hrdinu autori ukotvujú skôr v malomestskom alebo vidieckom prostredí, pričom násilie nie je až také samoúčelné a vrah sa často skrýva v blízkom susedstve obete.
Objavenie sa Martina Mojžiša na slovenskej televíznej obrazovke bolo pre mňa ako malé zjavenie. Nostalgicky mi jeho názornosť, konkrétnosť a prístupnosť, akými približoval divákom fyziku, matematiku a aj astronómiu, pripomínalo iný náučno-populárny program Okná vesmíru dokorán, v ktorom dominoval iný populizátor astronómie, astrofyziky a vzťahu vedy a viery, Jiří Grygar. Martin Mojžiš sa neskôr pustil aj do písania krátkych vedecko-popularizačných textov, ktoré vychádzali v rubrike veda na stránkach jeho domovského týždenníka.
Jo Nesb je nórsky multitalent. V mladosti mal naštartovanú sľubnú športovú kariéru, ale po zranení sa jeho futbalová budúcnosť skončila. Rozhodol sa preto pre štúdium ekonómie a potom skutočne pracoval ako úspešný burzový maklér a finančný analytik. Kým počas dňa sa venoval číslam a peniazom, po večeroch nechával prehovárať svoju umeleckú časť osobnosti. S mladším bratom Knutom založil pop-rockovú skupinu Di Derre, ktorá sa stala populárnou kapelou nórskej rockovej scény. Jeho ambície napriek tomu neboli stále naplnené a ako 37-ročný sa rozhodol venovať hlavne písaniu románov.
V zákone č. 147/2001 Z.z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov, sa v paragrafe týkajúcom sa reklamy alkoholických produktov píše, že takáto reklama sa nesmie zameriavať na maloleté osoby a zároveň z neho priamo vyplýva, že alkoholické výrobky sa nesmú prezentovať ako zdraviu prospešné, či náladu zlepšujúce. Zákon č 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii zase deklaruje, že reklama na alkohol by sa nemala na televíznych obrazovkách objaviť skôr ako pred polnocou. Pričom súčasná zákonná úprava dovoľuje takúto reklamu vysielať až po 22.00 h.
Izraelský spisovateľ Amos Oz je jedným z oprávnených čakateľov na Nobelovu cenu za literatúru. V prípade nového slovenského prekladu jeho knihy Panter v podzemí sa slovenský čitateľ môže tešiť na citlivý príbeh z Jeruzalema, zasadený do obdobia, keď sa rodil štát Izrael. Táto kniha patrí do kategórie, o ktorej má čitateľ vzhľadom na jej útlosť prvotnú predstavu, že mu jej čítanie vyplní maximálne tak dve až tri hodinky čitateľského života. Skutočnosť je však iná. Kniha dokonale klame telom. Skrýva v sebe totižto text, ku ktorému sa precízne čítajúci musí navracať aj niekoľko dní.
Saša Saveliev má sedem rokov a žije v Moskve u babky a dedka. Nie je to sirota. Má matku, ktorá však vo svojom materstve párkrát zaváhala. Babka to vyhodnotila ako dcérino neodpustiteľné rodičovské zlyhanie, a tak naplno prevzala výchovu vnuka do svojich rúk. Jej výchovné metódy sa však vymykajú z pravidiel láskavého starorodičovského prístupu a k extrému sa priblížila aj jej prehnaná starostlivosť o vnukove, vraj chatrné zdravie.
Volá sa Malala Jusafzaiová a jej vlasťou je Pakistan, údolie Svát. Od roku 2012 však žije s rodinou v britskom Birminghame, v cudzej krajine, v ktorej voda tečie z každého kohútika, kde netreba olejové lampy a svetlo sa zažína na jedno šťuknutie vypínača. Svoju novú domovinu však obdivuje kvôli niečomu inému. Deti v tejto krajine totižto chodia istý čas povinne a neskôr dobrovoľne a slobodne do škôl. Hoci jej domovina je celé stáročia pozadu za krajinou, v ktorej je nútená v záujme vlastnej bezpečnosti v súčasnosti žiť, za rodnou vlasťou je jej napriek tomu smutno. Domov je prosto domov.
Za farmou bolo jazierko. Vedľa neho drevená kôlňa a stará lavička. Bolo to jazierko pre kačky s temnou vodou, žaburinou a s leknami. Na hladine plávala zdochnutá ryba strieborná ako minca. Lettie Hempstocková povedala, že je to oceán, cez ktorý sa preplavila zo starej vlasti, a že v tomto oceáne ryby nezomierajú. On tomu neveril, lebo však z oceánu sa nedá piť. Je prislané. Bolo by to ako piť krv života. Okrem toho bolo malé. Ona však tvrdila, že je také veľké, ako treba, aby mohlo byť oceánom. Hoci tento úvod sa javí ako poeticko-lyrický facebookový status z klávesnice súčasného ministra kultúry, v skutočnosti sú to spomienky hlavného hrdinu a rozprávača, ktorého stvoril už kultový autor Neil Gaiman.
V 80. rokoch 20. storočia si bankári, burzoví makléri a šéfovia nadnárodných investičných domov začali najímať prvotriednych matematikov, štatistikov alebo fyzikov. Od týchto krokov si sľubovali, že im výkonné mozgy zo sveta exaktných vied vynájdu nové výnosnejšie modely pre oceňovanie alebo obchod s cennými papiermi. Títo žoldnieri z vedeckých kruhov sa nazývali kvanti (z anglického quant) a za pomoci rovníc, vzorcov a modelov napomáhali predávať cenné papiere, pričom práve exaktnosť mala zatraktívňovať aj rizikové investície. Symbióza matematických vied a ekonómie prinášala viac ako dve desaťročia obrovské zisky, no potom vypukla svetová finančná kríza.
Aj keď za prvú detektívnu prózu vôbec je pokladaná poviedka amerického autora Edgara Allana Poea Vraždy v ulici Morgue z roku 1841, skutočnou kolískou klasickej detektívky je určite Veľká Británia. Odvtedy už bolo vyriešených na stránkach detektívnych románov množstvo vrážd a svojich výnimočných autorov má dnes nejedna národná literatúra. Vrahmi už nie sú iba záhradníci a v detektívkach sa vraždí oveľa brutálnejšie, ako len zhodením zo schodov alebo otrávenými nápojmi. A hoci sa Sherlock Holmes, Hercule Poirot, či Slečna Marplová stále tešia veľkej obľube, kráľovstvom modernej detektívky a kriminálky sa za posledné roky stal sever Európy.
V súčasnej modernej občianskej spoločnosti, založenej na rovnosti všetkých jej členov, si asi len ťažko dokážeme predstaviť, že by sme museli robiť niekomu inému sluhu. Už samotné sloveso „slúžiť" striasa každého, kto má čo i len najmenší problém s autoritami a u mnohých dokonca vyvoláva pocity absolútnej podriadenosti. Lokaj, ako konkrétna kategória služobného stavu v čase stavovskej spoločnosti, má dnes v našom jazyku dokonca až pejoratívny význam, označujúci pätolizača.
OSN v polovici februára 2014 zverejnila správu, v ktorej sa možno vôbec po prvýkrát venovala v takom rozsahu, porušovaniu ľudských práv v Severnej Kórei. Štyristo stranová správa obsahovala jednoznačné dôkazy o tom, že sa v izolovanom totalitnom režime celé desaťročia dejú zločiny proti ľudskosti. Ich dejiskom majú byť hlavne severokórejské gulagy, ktoré sa svojou brutálnosťou, zotročovaním a technikami mučenia podobajú nacistickým a boľševickým koncentračným táborom. Dokument sa odvoláva na výpovede 240 svedkov - severokórejských utečencov, ktorí sa dostali z obávaných táborov smrti, pričom svedectvá potvrdili aj ich bývalí dozorcovia.
