Pôvodne ODF (obyčajný dedinský farár), ktorý sa nedopatrením dostal k práci v masmédiách. Zoznam autorových rubrík: Príbehy fotografií, Trochu o mojom kňazstve, Trochu o tom, čo mi napadlo, Trochu aj o viere, Trochu o živote, Trochu o túlaní sa, Trochu o knihách, ktoré mám rá, Trochu o všeličom, Súkromné, Nezaradené
Kolega Roman "drobec" Tarina si pozval do relácie o kultúre režisérku Marianu Čengel Solčanskú a kostýmovú výtvarníčku Ivanu Struhárovú. Takmer hodinu sa s nimi rozprával o filme Legenda o lietajúcom Cypriánovi. Ich rozprávanie ma tak zaujalo, že som sa rozhodol ísť do kina hneď na druhý deň.
preletel som si zbežne články informujúce o návšteve Benedikta XVI. vo Veľkej Británi a porovnal som ich s tým, čo mám zatiaľ možnosť vidieť a počuť na vlastné oči a uši (keďže vysielame všetky prenosy z návštevy). Mám pocit, že naše médiá informujú o úplne inej osobe a inej udalosti. Čím to asi je?
Ako mi to napísala? Boli by sme radi, keby ste prišli na našu svadbu ... a mne sa pred očami začali vynárať obrázky z obdobia, keď obaja študovali žurnalistiku na KU a ja som mal možnosť stretávať ich v rámci prednášok o filme, či televízii.
Ešte pred pár dňami som netušil, že dáky Charles Chaput vôbec existuje. Človek predsa nemôže vedieť o každom človeku na tejto planéte. Pred pár dňami som v médiách objavil článok Biskup, ktorý sa postavil Obamovi. Bulvárny titulok na kresťanskom serveri ma zaujal Dnes som si prečítal jeho príspevok, ktorý predniesol na XV. sympózium kánonického práva na Slovensku na Spišskej Kapitule 24. augusta a ... veď si ho prečítajte sami. Pozn. ja som si ho vytlačil (8 strán písmom Calibri 11), zviazal, popodčiarkoval zvýrazňovačom (v podstate je teraz celý zelený) ... a mám taký pocit, že k myšlienkam z neho sa budem vracať.
Dnes už ani poriadne nevieme, na čo to vlastne nemáme nikdy zabudnúť. Kto z mojej generácie si tie udalosti pamätá? 21. augusta 1968 som mal 5 a pol roka. A svedomie tej doby, Karel Kryl, už nie je medzi nami.
Téma, ktorá sa u nás na Slovensku občas vynorí, potom zase upadne do zabudnutia. Ako rímsko-katolícky kňaz mám možnosť vnímať túto tému i z vnútra Cirkvi. Čuduj sa svete, atmosféra v nej je k finančnej odluke stále viac naklonená.
Každý rok je to rovnaké. Čím viac sa blíži termín festivalu Verím Pane, tým častejšie sa vo mne vynára obava: čo ak bude pršať? Pre vysvetlenie, päť koncertných večerov festivalu sa odohráva v námestovskom amfiteátri pri Oravskej priehrade a hoci je pódium prekryté, keď príde taký normálny oravský dážď, prší od prednej hrany strechy pódia až dozadu na bubeníka. Náhradný (krytý) priestor, kam by vošlo tých 2-3 tisíc divákov, v Námestove zatiaľ nie je. A tak sa každý rok modlievame i za pekné počasie. A každý rok prší ...
Upozornenie: toto nie je učenie Cirkvi. Je to len taký môj myšlienkový pokus, ktorý sa navyše zakladá na neoverených predpokladoch a pracuje s nezadefinovanými pojmami, takže ďalej radšej ani nečítajte.
Vyrušili ma kroky. Niekto chodil po fare. Hlava mi začala pracovať: Robo (pozn. farár, v ktorého fare som spal) to byť nemôže, je predsa v Rakúsku. Žeby to bol starosta? Má síce náhradné kľúče, ale čo by tu robil o druhej ráno? Napadlo mi jediné prijateľné vysvetlenie: zlodej! Srdce mi začalo biť akosi rýchlejšie.
Esty napísala článok o problémoch so sirotským a to ma vyprovokovalo ku krátkej úvahe. Pozn. nie som ani politológ, ani právnik, prečo nečakajte žiadny fundovaný text. To tu nižšie je len také moje diletantské zamyslenie.
Možno ste zaregistrovali informáciu, že 25. júla spadol na skupinku českých skautov dom, v ktorom sa schovávali pred dažďom. Stalo sa to pri dedinke Pakapiu neďaleko Kaunasu.
"Viete, prečo dal Ďuro Drobný festival do Námestova? Aby to mal každý ďaleko." (Peťo Šmilňák z kapely Metelica na festivale Verím Pane 2010 v Námestove)
Práve som si prečítal článok s názvom "Vatikán: Vysvätenie ženy za kňaza je rovnaký zločin ako pedofília" Neviem sa dopátrať, kto z cirkevných predstaviteľov je autorom tohto vyjadrenia. Vie to niekto z vás? Ďakujem. DOPLNENÉ 19.7.2010 Pokiaľ mi je známe, Vatikán nikdy netvrdil, že vysvätenie ženy za kňaza je rovnaký zločin ako pedofília. Z dostupných dokumentov je zrejmé, že za vysvätenie ženy za kňaza, aj za zločin pedofílie, aj za zneuctenie Sviatosti Oltárnej a pod., je rovnaký cirkevný trest: exkomunikácia.
"V dolinách ľudia nemajú zamknuté brány ..." spieval Karol Duchoň. V čase keď spieval, to bola pre mňa realita. V Horných Obdokovciach, kde som trávieval prázdniny, bývali dvory i domy na "domovine" odomknuté. Vojsť ku Dvorákovcom, alebo k Haňovcom sa dalo kedykoľvek. Prejsť cez cudzí dvor a záhradu na "orechovú" alebo na "jarok" nebol problém. A večer, keď sa už zotmelo, stretávali sme sa ako deti na ulici pod neónkou a riešili sme svoje "svetové" problémy.
Písala mi, povedzme že Mirka. Vraj by sa jej teraz hodilo trochu Božej milosti. Na moju nechápavú otázku, prečo iba teraz a prečo nie aj inokedy, mi odpísala: "... si myslím, že Boh nemá každý deň čas na každého z nás a tak sa, celkom logicky, spolieha nato, že vieme ako a čo máme robiť ...".
Keď som sa pred mesiacom bez akéhokoľvek plánu vybral po prvýkrát šliapať len tak, pre zdravie, sám som bol zvedavý, ako dlho mi to vydrží. Dnes som sa vybral niekam do Rakúska.
Doteraz som si myslel, že oblasť, v ktorej sú ženy v našich krajoch najviac diskriminované, je šport. Veď si zoberte len taký futbal: v každom 11-člennom mančafte na ihrisku nie je ani jedna žena! Dokonca i rozhodca je chlap. A túto do neba volajúcu diskriminácii maskujeme tzv. ženským futbalom.
Volil som KDH. Okrem iného aj preto, že vo svojej predvolebnej kampani dalo jasne najavo: "Dosť bolo Fica!" Teraz po voľbách sa odrazu objavil tlak na vedenie KDH, aby šlo do koalície so Smerom a ja si kladiem otázku, kto ten tlak vyvíja? Nemôže predsa vychádzať z prostredia voličov KDH, lebo (ako som už spomínal) ono už v predvolebnej kampani Fica odmietlo.
Voľby dopadli, ako dopadli a tak som sa rozhodol urobiť niečo pre svoje zdravie. Opäť. Po skúsenostiach z posledného podobného pokusu som zavrhol bicykel, čoby prostriedok zdravie povzbudzujúci. Tentoraz som sa rozhodol spoľahnúť sa na vlastné nohy.
Spomenul som si na Mombasu. Našiel som správny adresár a začal si prezerať fotografie pripomínajúce mi 48 hodinový výsek z môjho života. 48 hodinový výsek zo 14 dní, ktoré som v januári 2006 prežil v Keni. 48 hodinový výsek zo 43 troch rokov, ktoré som dovtedy prežil. Tých 48 hodín vo mne začalo ožívať a mne je odrazu strašne fajn.
