Pôvodne ODF (obyčajný dedinský farár), ktorý sa nedopatrením dostal k práci v masmédiách. Zoznam autorových rubrík: Príbehy fotografií, Trochu o mojom kňazstve, Trochu o tom, čo mi napadlo, Trochu aj o viere, Trochu o živote, Trochu o túlaní sa, Trochu o knihách, ktoré mám rá, Trochu o všeličom, Súkromné, Nezaradené
"Neodsudzujem tých kňazov ... kto si ponesie vinu pred Bohom, to ponechávam na Boha ... ale Cirkev musí na kolená pred týmito ľuďmi, prosiť ich o odpustenie a prosiť Boha o zmilovanie ... veď tí, ktorí mali hlásať krásu Evanjelia, zlyhali na plnej čiare ..." - to je len pár myšlienok z mailu od kamarátky žijúcej v Írsku, v súvislosti s pedofilnými škandálmi Cirkvi.
S istým pánom si už istý čas vymieňame názory. Napísal mi o situácii v ich farnosti a ja som mu odpísal, že ani nemám relevantné informácie a ani nie som kompetentný ich situáciu riešiť. A navrhol som mu, aby sa o riešenie pokúsili sami (možno tak, ako to urobila Jolča).
V súvislosti s veľmi boľavou skutočnosťou, že i niektorí katolícki kňazi spáchali zločin pedofílie, prinášajú médiá vo svete i u nás doma kopec informácií. O katolíckej Cirkvi, samozrejme. Sledujem predovšetkým tie na internete. Pri ich čítaní sa mi nevdojak vynára otázka: "O čo tým novinárom ide?" Osobne si myslím, že by im malo ísť aj o odhaľovanie pravdy a o objektívne informovanie verejnosti.
Protektor nepatrí medzi filmy, ktoré radím medzi svoje obľúbené. Napriek tomu musím súhlasiť s MZ, ktorá tvrdí, že tak dokonalý film z produkcie našich krajov (ČR, SR) nevidela, ani nepamätá.
V Matúšovom evanjeliu (Mt 6,6-15) je príbeh o vzniku najznámejšej kresťanskej modlitby zachytený trochu inak, ako u Lukáša (Lk 11,1-4). U Lukáša chýba v modlitbe hneď druhé slovíčko, náš. Dá sa však domyslieť z kontextu. Peter v Torkingtonovom Pustovníkovi vysvetľuje, že to prvé slovo - otče - dáva modlitbe kresťana smer, to druhé - náš - ju usádza do kontextu. Pre mňa sú tieto dve slová čosi ako skoncentrovaná definícia kresťanského videnia sveta.
Čo vznikne, keď Ďuro Drobný (to akože ja) zmieša dačo z murphológie s trochou veľmi zjednodušenej teológie?
Aký fantanstický dramaturgický (..) zámer sa skrýval za účasťou veštice vo vysielaní prenosu z prvého semifinále Eurovision Song Contest na STV?
Keď som pred časom kdesi zachytil pár úryvkov z jej piesní, len som si povedal: "Kto vôbec môže počúvať takéto výlevy depresie?"
V pondelok vyšiel článok Biskupi pýtajú milodary pre školu. Napísal ho Ján Glovičko ako reakciu na pastiersky list biskupov Slovenska, ktorý bol čítaný v nedeľu počas svätých omší. V spomínanom článku cituje i mňa. Po jeho prečítaní sa ma jeden z priateľov spýtal: "Čo si mu to vlastne povedal?"
"Ponižoval ich arcibiskup? Exkomunikovaní kňazi tvrdia, že áno." Toto som si prečítal na titulke SME dnes (21.1.2010) ráno. Je to upútavka na Karolov rozhovor s chlapcami, ktorí si vďaka záujmu médií užívajú svojich pár minút minút slávy. Aj vďaka Karolovmu žurnalistickému majstrovstvu by však každému súdnemu človeku malo byť jasné, že ich nemožno brať vážne. Ich tvrdenia sú natoľko protichodné a nezmyselné, že sa v tom rozhovore odpísali sami. Stačí si ho prečítať. Len sa akosi neviem zbaviť pocitu, že na titulku seriózneho denníka práve takáto upútavka nepatrí.
Režisér James Cameron nie raz dokázal, že je dobrý rozprávač. Vie veľmi dobre "vycítiť", čo ľudia vidieť chcú, načo zaberú a to im aj ponúkne.
Spýtal som sa raz kamaráta: "Vlado, prečo to všetko robíš?" "Lebo sa bojím pekla!" "To nie je zrovna ideálna motivácia", namietol som. "Ale účinná!" ...
"Nobelovu cenu za blbosť človeku, ktorý vynašiel oblek", je už dlhší čas mojím heslom, pokiaľ ide o istý druh vraj elegantného pánskeho oblečenia. Teda hlavne saka. Podľa mňa vymyslieť niečo tak nepraktické, to chce naozaj talent. Keď je mi chladno, takú mikinu si bez problémov zapnem až pod bradu, sako mi túto možnosť jednoducho nedáva. A to nehovorím o totálnej nemožnosti bez ujmy ho len tak voľne "narvať" do ruksaku.
Rád si dám v lete dobré, vychladené pivko. Len pena na jeho povrchu mi až tak nereže. Priateľom, s ktorými na pivo zvyknem zájsť, poväčšine chutí.
Vraj sa kedysi ktoréhosi pápeža spýtal ktorýsi vedec: "Svätý Otče, čo budete robiť, keď veda dokáže, že Boha niet?" Pápež sa iba pousmial a odpovedal: "Keďže poznám vašu dôslednosť, viem že budete dovtedy pátrať, kým nenájdete chybu vo svojich výpočtoch." Moja citácia nie je celkom presná, ale pre tému, o ktorej píšem, postačuje. Predstavme si teraz, že otázka vedca by znela nasledovne: "Svätý Otče, čo budete robiť, keď veda dokáže, že Boh existuje?" Predpokladám, že i tentoraz by sa pápež iba pousmial a odpovedal by rovnako, ako pri otázke predošlej: "Keďže poznám vašu dôslednosť, viem že budete dovtedy pátrať, kým nenájdete chybu vo svojich výpočtoch." Pozn. z kontextu príbehu je zrejmé, že jeho aktéri hovoria o empirickom poznaní Boha.
"Trochu se usmívám, když místní skauti organizují pro malé deti a jejich rodiče pohádkové odpoledne, kde je možno chodit v začarovaném lese a vyhrát sladké odměny, jak jsem se dočetl z vitrínky. Každý les je totiž začarovaný. Někoho vzrušují čarodejnice, ježibaby a Karkulky, někoho rejsci a pěvušky, záleží na vkusu. Možná, že kdyby naše lesy byly plné elfú a rusalek a jinak bez života, hráli bychom si na čarodějný les, ve kterém se prohánějí jezevci a sýkorky ..." Knižôčku, z ktorej som práve citoval, som dnes počas čakania u lekára zhltol na jeden šup. Počas jej čítania som sa väčšinou pochechtával.
Keď mi ľudia odporúčajú naštudovať si rôzne modely rôznych autorov (na čele s MUDr. Plzákom) popisujúce vzťah muža a ženy, vždy sa iba pousmejem. Prečo?
Bolo to v roku 1990. Po sotva polročnom kaplánčení v Považskej Bystrici a v Púchove som mal odrazu sám spravovať farnosť Horné Kočkovce. Vo svojej novokňazskej naivite som sa považoval za inteligentného a celkom schopého. Dnes sa nad tým už iba pousmejem. Ani vo sne by mi vtedy nenapadlo, že hudobný festival Verím Pane, ktorý sa práve zrodil, sa stane takmer neodmysliteľnou súčasťou môjho života.
Začítal som sa do priateľovho mailu a pomaly ma začal prenikať taký zvláštny pocit, čosi ako - uf, už je to tu zas.
Otvoril som si lekcionár a začal som čítať úryvok z evanjelia pre dnešný deň: "Ale vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!" (Lk 6, 27-28) Považujem sa za toho, ktorý Krista počúva, aspoň sa o to snažím. Ale som tak trochu i realista a tak sa pýtam, mohol to Ježiš myslieť naozaj vážne?
