Peter Kobelák
Holokaust: rodinné tajomstvo
"P. prosím ťa, poď na chvíľu hore, potrebujem pomôcť s niečim ťažkým", zavolala starena z pavlače na muža v najlepších rokoch. Tykala mu, mohla si to dovoliť, bola o štyridsať rokov staršia. P. vybehol na poschodie. Občas jej pomáhal: vybral poštu, vyniesol nákup, premiestnil niečo v byte. Aj teraz očakával čosi podobné. Starena bývala sama, muž jej zomrel už dávno, rodina žila v inom meste, sama si niekedy neporadila. Tentoraz ho prekvapila. "Zapáľ to!" podávala mu zápalky. P. poslúchol, papier sa chytil. Starena ho držala v ruke, plameň jej olizoval prsty, nechcela ho pustiť. P. jej ho vzal z ruky. Skôr než dohorel, všimol si na ňom okrem maďarského textu aj neznáme, snáď hebrejské písmo. " Viete isto, že dobre robíte? Nie je to niečo dôležité?"opýtal sa. "Je to veľmi dôležité, preto to musí zhorieť!" odpovedala. "A teraz ten druhý!"prikázala. P. teraz už bez otázok spálil aj tento dokument. Keď dohorel, pobral sa k dverám. Starena mu zastala cestu. "Zaslúžime si" podala mu štamperlík. Ten svoj sama bez štrngnutia obrátila do seba. Ukázala na stoličku, sadli si. Starena sa zadívala do okna a zhlboka sa nadýchla.
