"Táto trať vedie cez môj pozemok", prihovára sa mi postarší tatranec, kým si uťahujem šnúrky na lyžiarke. "Mali by ste sa lepšie starať o svoj majetok, pozrite sa, ako to tu vyzerá", odpovedám, bežecká trať nie je bezpečná, sú na nej primrznuté zľadovatelé hrudy snehu. "Veď sa starám, chodím po úradoch aj za kdekým, ale nikto mi nechce platiť". Nepochopil, pomáham mu: "ja by som aj zaplatil, keby som mal istotu, že trať bude upravená". Už tu raz vyberali poplatok, bolo to v poriadku. Nechytal sa, zmenil tému: "Nocľah už máte?" "Som tu len na jeden deň". "Škoda, mám voľné izby, lacné" nevzdáva sa. Keď poďakujem, posťažuje sa, že nikto nechodí. Hovorí, že ešte nedávno, sa u neho takmer celú sezónu striedali bežkári z Moravy, niektorí sa vracali aj v lete na huby. Tatrancov uplakaný monológ mi zdvihol tlak. Je smutné, že takto si musí zháňať klientelu, ale netreba ho ľutovať, môže si za to sám. Pred časom urbárnici, medzi ktorých patril, naschvál zarúbali bežecké trate, chceli mať z nich príjmy. Chápem, že chceli zarobiť, ale chceli lóve bez toho, žeby niečo investovali. Teraz sa im to vracia. Nielen Moravákov, ale aj bežkárov odinakiaľ, takto vyhnali z Tatier a teraz plačú.