Pre poriadok je potrebné hneď na začiatku uviesť, že toto nie je oficiálna pozvánka na národný výstup na Kriváň. Tú nájdete na stránkach Matice slovenskej. A ďalšie organizačné informácie o národnom výstupe nájdete v mojom článku. Tento článok je mojou osobnou pozvánkou - pozývam Vás na národný výstup na Kriváň, ktorý sa bude konať túto sobotu a nedeľu 19. a 20. augusta 2006. V článku sa venujem - ako je to u mňa zvykom - aj náročnej spoločenskovednej tematike. (A väčšinou tak odbočujem od témy.) Ak Vás tieto problémy v takto náročnej úrovni nezaujímajú, tak takéto pasáže článku jednoducho preskočte. Nezabudnite si však pozrieť fotografie a pasáže venované nám a Kriváňu.
Hodnotová neutralita a moje výroky o preferenciách
Niekto by mohol namietať, že obhajujem metodológiu hodnotovej neutrality a zároveň vyslovujem hodnotové súdy. Čiastočne som takéto dezinterpretácie umožnil. Porovnal som totiž moju preferenciu chodenia do hôr s preferenciou niekoho iného na trávenie času mestským životom. To je podľa tzv rakýskych ekonómov porovnanie neporovnateľného - časti mojej subjektívnej preferenčnej škály s preferenčnou škálou iného. To by však došlo k nedorozumeniu. Moje vyjadrenia ešte nemusia byť v rozpore s hodnotovou neutralitou. A tá zase nie je ani zďaleka nihilizmom. Vysvetlíme si to podrobnejšie:
Trh, ako vie každý klasický liberál, libertarián či anarchokapitalista, potrebuje pre svoje ustanovenie a pretrvanie, reálnu platnosť katallaktických pravidiel - pravidlo ochrany a zodpovednosti súkromného vlastníctva, jeho prenosu dohodou, prvotného záboru doteraz nikým nevlastneného statku a dodržiavanie sľubov a zmlúv. Toto je mimosystémová podmienka vzniku a rozvoja kapitalizmu. Termín mimosystémová podmienka znamená, že bez splnenia tejto podmienky "sa trh okamžite rozpadne na atómy", aby som parafrázoval slová Adama Smitha.
Istá, katallaktická, morálka však nie je len predpokladom kapitalistickej činnosti. Je aj jej vnútorným hybným motívom, ba dokonca zdrojom. James Buchanan pri reflektovaní Hayekovej teórie spontánneho poriadku dospel k rovnakému záveru: "etika (vo svojej realizácii) zvyšuje efektivitu trhového poriadku, ba dokonca je produktívna v zmysle ekonomického hodnotenia. Je zvláštnym "verejným statkom": pokiaľ všetci dodržiavajú katallaktické pravidlá, všetkým sa viac darí." (Ján Pavlík: F. A. Hayek a teorie spontánního řádu, str. 743)
Ale ani to nie je všetko k súvislostiam morálky a ekonómie. Spontánny poriadok mravnosti (a právnosti) sa rozvíja s rastúcim počtom možností empatického vcítenia sa do citových prežitkov druhých ľudí, budú sa na seba pozerať očami nestranného pozorovateľa. Takmer nikto sa nevidí rád v zlom svetle. A tento rys našej prirodzenosti nás núti, aby sme konali tak, aby nás neodsúdil nestranný pozorovateľ, ten "veľký poloboh v našom srdci" - aby som použil (anticipando fenomenologický) termín Adama Smitha.
Rozvíjajúci sa trhový poriadok svoje zákonitosti vývoja. Ale tieto dva poriadky i navzájom súvisia. Trhový poriadok má pozitívnu spätnú väzbu na svoju mimosystémovú podmienku: "Takmer nekonečný rozsah vzájomnej závislosti indivíduí za kapitalizmu stimuluje indivíduá k neustálej výmene rolí, čo má zase za následok, že ľudia majú viac príležitostí pozrieť sa na seba zo stanoviska svojho blížneho." (Ján Pavlík: F. A. Hayek a teorie spontánního řádu, str. 535)
Lenže tak idylický nie je ani rozvoj kapitalizmu. Medzi spontánnym poriadkom trhového hospodárstva a spontánnym poriadkom mravnosti pôsobí protiváha pozitívnych, ale aj negatívnych spätných väzieb. Jednu z takých negatívnych spätných väzieb objavil Joseph Alois Schumpeter: "objektom chladnej racionálnej kalkulácie ziskov a strát, ktorá v kapitalizme vytesňuje bezprostredne-emocionálnu motiváciu ľudského konania, ako i motívy koreniace v "slepom" dodržiavaní tradícií, sa stáva i proces reprodukcie ľudského rodu. Jednoduchšie povedané, ľudia si pri uvažovaní, či sa majú reprodukovať alebo nie, stále častejšie kladú otázku: Má to vôbec nejaký zmysel podstúpiť toľko obetí a premáhania na úkor vlastného pohodlia? A odpovedajú na ňu záporne." (Ján Pavlík: F. A. Hayek a teorie spontánního řádu, str. 788)
Vlastné pohodlie.. Hmmm, príjemná vec. Niektorí tomu hovoria materializmus, iní to vidia ako prirodzenú súčasť moderného života. Isté však je, že dnes "vlastné pohodlie" letí. Ján Pavlík ukazuje, ako to súvisí s vývojom európskej filozofie. Po nástupe moderných vied , ktoré vyžadujú univerzálnu platnosť vedeckého poznania, ktoré nevyhnutne vyžaduje aplikáciu princípu hodnotovej neutrality sa v Husserlovej dobe kedysi Sokratom požadované prepojenie dobra a pravdy eliminovalo (porovnaj Pavlík, str. 787). A následne "v poslednej tretine XX. storočia potom európske myslenie nastúpilo cestu k svojej duchovnej samovražde, keď hrmotnými ústami postmodernistov prehlásilo, že žiadna pravda neexistuje." (Pavlík, str. 787)
Stratili sme zmyslel. Nie je ním náboženstvo, nie je ním národ, dokonca ani pravda. A práve vedomie absencie zmyslu v nás budí strach z čohokoľvek, čo by mohlo byť pravdivé, alebo človeka presahujúce, tj. transcendujúce. Ako povedal Chesterton : Keď ľudia prestanú veriť Bohu, neveria ničomu, veria všetkému. A, ako dodáva Michael Novak, začnú to vnucovať ostatným ľuďom, ktorí sa ešte pokúšajú aspoň vo svojich životoch nasledovať istý zmysel. Ak sa nechováte, ako všetci ostatní, budú vás ostrakizovať. Kto sa pred kostolom v električke prežehná, je nutne pokrytec a nebezpečný recidivista.
Ale ak začne byť všetko relatívne, ohrozené sú aj katallaktické pravidlá a s nimi aj trh a vyspelosť a kultúra modernej civilizácie a vôbec predmet skúmania spoločenských vied. Nie každé morálne chovanie je rovnako v súlade s dlhodobým zachovaním civilizácie (a paradoxne často s ním nie je v súlade prevažujúci prúd "trvalo udržateľného rozvoja"). O to horšie je, ak sa relativizmus podporuje (nefundovanými) názormi "scientia" ad nauseam.
"Vedomie absencie zmyslu, tj. nemožnosti transcendencie uzatvára človeka do imanencie jeho animálnych funkcií, tj. do sveta, v ktorom sa usiluje iba o rast a zdokonalenie spotreby a všemožného pohodlia." (Pavlík, str. 788) Áno, presne v tomto zmysle sme leniví. Aj preto je potrebné niekedy sa od "západných" vymožeností na chvíľu odpútať a ísť, ako hovoril Milan Rúfus v Básni o Kriváni - len tak, za vlastným tichom. Hľadať a spoznávať seba, druhých a možno i Niekoho, kto mi dáva vyššiu nádej.
Ľudovít Štúr a národný výstup na Kriváň 2006
16. augusta bolo presne 165 rokov od prvého národného výstupu na Kriváň. O mužoch tých dní mávame skreslené predstavy. Stretli sa slovenskí romantici, a povedali si, tak urobíme niečo romantické, a tak vraj založili krivánsku tradíciu nikomuničnehovoriacich národných výstupov na Kriváň. Omyl. Oni tradíciu nezakladali, oni v nej len pokračovali. Na kvalitatívne vyššej úrovni. O predštúrovskej etape krivánskej tradície toho nevieme veľa. Povesti boli živené ťažbou ťažko dostupného zlata. Ale už pred Štúrom postavili maďarizátori na Kriváni hanlivý pomník. Muselo byť teda všeobecné povedomie, že na ten štít Panslávi hľadia akosi s báznou nádejou. Štúr, ktorý všemožne bojoval proti poverám ľudu, ktorý zakladal pomocnice na vykúpenie z alkoholových dlžôb, ktorého cieľom bol plný rozvoj všetkých ľudí bez rozdielu, ten Štúr by budoval niečo bigotné a tak detinsky smiešne, že teraz pri slove "národný" výstup všetci ohŕdame nosy? Pyšné to nosy, nechápavé a činu neschopné ignorantské diletantstvo prázdnych západných masiek.
Ale čo by sme si my robili starosti a búrali klišé našej postmodernej doby? Nie, ja tam nemusím nič povedať. Ja tam ani nemusím byť. Ale kto tam ide, nech ide hľadať - seba, druhého človeka, pravdu a Pravdu. Národný výstup podľa mňa splní svoj účel, ak nájdete kúsok mozaiky aspoň jedného - seba, druhého, pravdy, či Pravdy. Všetkým, čo Štúr robil, sa snažil pozdvihnúť Slovákov. Toto je jeho pravé dedičstvo. Aj dnes sme hlboko vo svojich duchovných biedach. Štúrovo dedičstvo nám má čo ponúknuť.
Na záver však nezostáva, než sa kruto pravdivo opýtať - zapadne prachom?
Skvelý mysliteľ Karol Wojtyla často písal o prvoradej dôležitosti práva na náboženskú slobodu pre všetkých. Ale, písal tiež, keďže má svedomie práva, má aj povinnosti. Ak spozná (nejakú) pravdu, musí za ňou bezodkladne a nebojácne ísť. Ak sa dnes snažíme rozvíjať vo všetkom, hľadajme každý aj pravdu nášho svedomia. Snažme sa rozvíjať vo všetkom dobrom - a hlavne - Nebojme sa!
